Americký astronaut Bruce McCandless používa počas výstupu do otvoreného vesmíru manévrovaciu jednotku pri misii STS-41-B raketoplánu Challenger. Zdroj: NASA

Prvou misiou je štart raketoplánu Challenger STS-41-B. Challenger si ľudia pamätajú najmä pre jeho posledný, tragický štart, ktorého výročie bolo iba šesť dní predtým. Málo sa však vie o jeho predošlých deviatich misiách, medzi ktoré patrila aj táto z roku 1984. Pritom však počas nej vznikol jeden z najznámejších a najpoužívanejších záberov z vesmíru. Cieľom letu bolo vypustenie dvoch telekomunikačných družíc a testovanie manévrovacích jednotiek MMU, ktoré dokázali zabezpečiť pohyb astronauta vo voľnom priestore bez akéhokoľvek spojenia s raketoplánom. Pri týchto testoch sa Bruce McCandless stal prvým človekom, ktorý sa na obežnej dráhe pohyboval úplne nezávisle od vesmírnej lode. Svoj výlet okomentoval takto: "Ten pohľad, ktorý tu mám, to je niečo celkom iné, ako keď človek pozerá z kabíny lietadla. Tomuto hovorím panoráma!"

Menej úspešne už dopadli ďalšie ciele letu. Obom vypusteným telekomunikačným družiciam zlyhal motor a nedostali sa na plánovanú obežnú dráhu. O trištvrte roka neskôr ich však zachránil raketoplán Discovery pri misii STS-51-A.



Tretí február, tri štarty raketoplánov z Kennedyho vesmírneho strediska: vľavo STS-41-B z rampy 39-A, v strede STS-60 takisto z rampy 39-A, vpravo STS-63 z rampy 39-B. Zdroj: NASA

V roku 1994 nasledovala opäť iba čiastočne úspešná misia raketoplánu Discovery STS-60. Cieľom misie boli pozorovania a experimenty v mikrogravitácii. Jeho významnou časťou bolo vynesenie objektu WSF-1 (Wake Shield Facility One), ktoré malo vytvoriť čo najčistejšie vákuum pre materiálové experimenty. Zariadenie WSF-1 malo vytvárať vákuum tak, že malo letieť samostatne vesmírom za raketoplánom, pričom dutá strana jeho diskovitej časti mierila do protismeru letu. Ostrá strana vytvárala v riedkej hornej vrstve atmosféry Zeme brázdu, vďaka ktorej na dutej strane vzniklo oveľa vyššie vákuum ako v okolitom priestore. To malo byť využité najmä na výrobu polovodičových kryštálov gáliumarzenidu (GaAs).

Kvôli problémom v priebehu letu však posádka zariadenie nemohla vypustiť na samostatný let. Ako náhradný program ho teda Discovery niesol na konci manipulačného ramena vysunutý čo najviac v priestore. No vzhľadom na to, že v bezprostrednej blízkosti raketoplánu je zvyšková koncentrácia ovzdušia vyššia, vákuum dosiahnuté na WSF bolo horšie než malo byť. Jeho hodnota bola porovnateľná "len" s najdokonalejším vákuom, aké v tej dobe bolo možné dosiahnuť v pozemských laboratóriách.


Zariadenie WSF-1, ktorého testovanie bol hlavný cieľ misie STS-60. Navzdory pôvodnému plánu muselo zostať na konci manipulačného ramena Discovery. Zdroj: NASA

Presne o rok neskôr Discovery opäť vzlietol. Cieľom letu STS-63 boli vedecké experimenty v mikrogavitačnom laboratóriu Spacehab-3, a priblíženie sa (nie však spojenie) raketoplánu k ruskej kozmickej stanici Mir. Táto misia mala byť prípravou na nasledujúce lety amerických raketoplánov k Miru. Zároveň to bola prvá misia, pri ktorej letela vo funkcii pilota žena – Eileen Collinsová. Táto žena sa o štyri roky neskôr stala tiež prvou veliteľkou raketoplánu.

Z manévrovacích motorčekov raketoplánu vo vesmíre začalo unikať palivo, čo plánované stretnutie s Mirom ohrozilo. Posádka napokon problémovej dýze uzavrela obvod a stretnutie mohlo prebehnúť. Posádka Miru natočila stanicu tak, aby spojovací uzol mieril do smeru letu raketoplánu. Piloti Discovery prešli na ručné riadenie. Po vyrovnaní rýchlosti obidvoch strojov veliteľ Wetherbee za asistencie Collinsovej zmenšoval vzdialenosť až po hranicu 30 metrov, v ktorej boli zapojené dva laserové diaľkometre a rýchlomery. Discovery pokračoval v približovaní stále menšou rýchlosťou, až sa napokon voči Miru úplne zastavil. Jeho vzdialenosť od kozmickej stanice bola vtedy 11,3 metrov. Svojím otvoreným nákladovým priestorom mieril priamo oproti spájaciemu uzlu na module Kristall. Let v tesnej formácii trval približne 10 minút, potom sa raketoplán vzdialil opäť na 120 metrov a obletel stanicu. Následne Discovery prešiel na samostatnú obežnú dráhu. Táto misia rozbehla spoluprácu Miru s americkým programom raketoplánov – takzvaný program Shuttle-Mir.




Kozmonaut Valerij Poljakov sa pozerá z paluby Miru na raketoplán Discovery počas jeho priblíženia pri misii STS-63. Zdroj: NASA