Predchádzajúci diel seriálu

Pri štarte prvej posádky a súčasne opravárskej misie Skylabu chýbal len okamih na to, aby raketa dvíhajúca sa z rampy zostala bez elektrickej energie. Astronauti v tej chvíli netušili, že sa tesne vyhli smrti. Vzlet navonok prebehol úspešne.

Keď sa kozmická loď priblížila ku Skylabu, posádka zdokumentovala jeho poškodenia. Nato sa Apollo pripojilo k stanici, no posádka na jej palubu nevstúpila. Loď sa znova odpojila a priletela k zaseknutému solárnemu panelu. Z kabíny sa vypustil vzduch, astronaut Weitz sa vynoril von z poklopu, a neúspešne sa pokúsil prestrihnúť kovový pásik, ktorý blokoval rozvinutie panelu. Po ďalších problémoch sa Apollo hermeticky spojilo so stanicou.

Na druhý deň, potom, ako skontrolovali, či vysoké teploty neuvoľnili do atmosféry stanice škodlivé plyny, vstúpili Conrad, Weitz a Kerwin dovnútra. Vnútro stanice bolo prehriate na takmer 55 °C, preto si posádka musela dávať prestávky v práci a chodiť sa ochladzovať do kabíny Apolla. Astronautom sa podarilo rozvinúť nad stanicou „slnečník“. Teplota sa vďaka tomu pomaly znížila na zhruba 30°C, čo bolo prijateľné. Na piaty deň letu mohli začať prvé vedecké experimenty, pravda, s ohľadom na veľký nedostatok elektrickej energie.

Riadiace stredisko však vypracovalo nový postup na riešenie tohto problému. 7. júna sa Conrad a Kerwin vydali do otvoreného vesmíru, kde po niekoľkých problémoch a peripetiách uvoľnili a nechali naplno rozložiť zostávajúci solárny panel. Stanica tak dostávala 70 % všetkej plánovanej slnečnej energie. Zvyšok misie už zabrali prevažne vedecké experimenty. Prístroje ATM sledovali Slnko, astronauti zase Zem a okrem iného aj vlastné telá počas na tú dobu rekordne dlhého pobytu vo vesmíre. Meral sa aj príjem a výdaj vody i potravy, astronauti sa na špeciálnom zariadení v stave beztiaže vážili. Hoci misie ku Skylabu prebiehali počas pokojnej fázy slnečného cyklu, medzi objavy stanice patrilo aj to, že aj v pokojnej fáze sa na Slnku odohrávajú zaujímavé procesy. Prioritou bolo pozorovanie slnečných erupcií, kvôli ktorým posádky prerušovali inú prácu. Prvú erupciu sa podarilo zachytiť Weitzovi len týždeň pred koncom misie. Skúmal sa aj zemský povrch a jeho prírodné zdroje, stav stanice, a tiež fyzikálne a chemické deje v stave beztiaže. V priebehu misií sa postupne realizovalo aj devätnásť experimentov navrhnutých študentmi stredných škôl.

Po dvadsiatich ôsmich dňoch astronauti zakonzervovali stanicu po dobu neprítomnosti človeka a vrátili sa domov. Pristáli v oceáne 22. júna.

Už počas pobytu prvej posádky na stanici však začínali robiť problémy gyroskopy poškodené neplánovaným tepelným namáhaním. Preto sa štart misie s ďalšou posádkou urýchlil, aby astronauti mohli problémy vyriešiť. Jej členov tvorili Alan Bean, Owen Garriott a Jack Lousma. Vzlietli už 28. júla namiesto predtým plánovaného 8. augusta. Počas stíhania Skylabu sa objavil problém s únikom paliva cez jeden z motorov. Apollu sa však podarilo úspešne so stanicou spojiť. Na rozdiel od prvej posádky táto posádka pociťovala príznaky symptómu adaptácie na beztiažový stav, ktorý sa najhoršie prejavil u Jacka Lousma. Ich stav sa začal zlepšovať, no na pripojenom Apolle sa pokazila ďalšia skupinka motorov. Panovali obavy, či sa astronauti budú môcť vrátiť domov. Zvažovala sa aj záchranná misia a úpravy interiéru Apolla, aby sa tam namiesto štandardného maxima troch ľudí zmestilo až päť členov posádky. Napokon však padlo rozhodnutie pokračovať podľa pôvodného plánu a dokonca misiu mierne predĺžiť.

Pri výstupe do otvoreného vesmíru nahradila posádka provizórnu ochranu pred Slnkom trvanlivejšou plachtou. V experimentoch sa astronauti rozhodli dobehnúť to, čo zmeškali vinou svojho zlého zdravotného stavu na začiatku misie. Pozorovali množstvo živých organizmov, okrem iného aj dve samičky pavúkov, ako v stave beztiaže vytvárajú svoje siete. Počas výstupu do otvoreného vesmíru astronauti spojazdnili aj novú sadu gyroskopov. 25. apríla sa Apollo vrátilo na Zem. Žiadne problémy s jeho motorčekmi sa už nevyskytli.

Pokračovanie nabudúce