Ako sa zachraňuje družica
Jana Plauchová - 2013-05-16

Trojica astronautov Thuot, Hieb a Akers zachytáva družicu Intelsat 6. Zdroj: NASA (http://grin.hq.nasa.gov/IMAGES/MEDIUM/GPN-2000-001035.jpg)

Pred 21 rokmi sa raketoplán Endeavour vydal zachrániť družicu Intelsat 6. Pripomeňme si tento pozoruhodný úspech nikdy predtým neodskúšaného najmladšieho amerického raketoplánu.


7. mája 1992 odštartoval raketoplán Endeavour na pozoruhodnú misiu – jedným z jej cieľov bola záchrana telekomunikačnej družice Intelsat 6, ktorá sa nedostala na plánovanú dráhu. Na tomto lete sú zaujímavé zvlášť dve skutočnosti: Prvá je tá, že Intelsat 6 neodštartoval z paluby raketoplánu, ale bol vynesený vlastnou raketou, Titan 2, a jeho výrobcovia nijaké stretnutie s raketoplánom neočakávali. Druhá je tá, že pre Endeavour išlo o jeho vôbec prvý let.


Použitie neodskúšanej kozmickej lode na úspešnú záchranu znie skôr ako z béčkového sci-fi filmu, napriek tomu je skutočnosťou – napokon, Endeavour nebol prvým strojom Space Shuttle, ktorý firma Rockwell International skonštruovala. Bol vyrobený ako posledný zo všetkých amerických raketoplánov a pri jeho stavbe sa uplatnili skúsenosti inžinierov z prechádzajúcich štyroch strojov, hoci s nimi nie je celkom totožný.


Intelsat 6 sa ocitla na zlej dráhe kvôli ľudskej chybe. Technici nesprávne prepojili káble medzi rádiovým povelovým systémom a pyrotechnickým zariadením, ktoré odpájalo komplex družice s urýchľovacím stupňom od jej nosnej rakety. Intelsat 6 sa preto po dosiahnutí obežnej dráhy nemohol vyhoreného raketového stupňa zbaviť a zapáliť motory svojho urýchľovacieho stupňa. Pretože na takej nízkej dráhe, na akú ju dostal Titan 2, by družica do dvoch týždňov zhorela, technici sa uchýlili k núdzovému riešeniu – keď už Intelsat 6 nemohol odhodiť prázdny raketový stupeň, odhodil spolu s ním aj urýchľovací stupeň (s odhodením vlastného urýchľovacieho stupňa problém nebol). Následne vlastnými motorčekmi zvýšil svoju orbitu.


Aby však družica mohla plniť svoj účel, musela by dosiahnuť geostacionárnu dráhu ležiacu o 35 600 km vyššie, než po akej obiehala, a to by len za pomoci vlastných motorčekov nikdy nedokázala. Preto Intelsat 6 potreboval nový urýchľovací stupeň, ktorý by mu mohla dodať len posádka raketoplánu. A tak v júni 1990 podpísala spoločnosť Intelsat s NASA zmluvu o záchrane svojej družice. Na tento účel skonštruovali technici firmy Hughes zariadenie slúžiace na uchopenie družice z raketoplánu a zastavenie jej rotácie.


STS-49 liftoff.jpg


Endeavour na pilieri spalín štartuje na svoju prvú misiu STS-49. Zdroj: NASA (http://grin.hq.nasa.gov)


Predštartovné prípravy nového Endeavouru trvali oveľa dlhšie než u zabehnutých raketoplánov. Družica však nebola v ohrození a tak sa jej záchrana mohla zdržať. Štart prebehol bez problémov 7. 5. 1992. Po dosiahnutí orbity raketoplán začal manévrovať za účelom dosiahnuť imaginárny koridor, v ktorom prebehne stretnutie s družicou. Ani riadiace stredisko Intelsatu nezaváhalo a dalo družici pokyn, aby tiež upravovala svoju dráhu – momentálne totiž lietala vo výške 550-569 km, pre Endeavour nedostupnej.


Po trojdňovom vzájomnom približovaní sa napokon Intelsat 6 dostal „na dosah“ – 750 metrov pred raketoplán. Dvojica astronautov, Thuot a Hieb, vystúpila do nákladového priestoru a piloti pomaličky prekonávali posledné metre medzi oboma telesami. Thuot, s nohami pripevnenými o plošinu na konci manipulátoru raketoplánu, sa pokúsil družicu chytiť, lenže tá sa nebezpečne rozkývala a tak musel akciu ukončiť. V priebehu výstupu sa o to pokúsil ešte niekoľkokrát, no zakaždým neúspešne. Astronauti sa vrátili z výstupu bez splnenia hlavného cieľa.


Zachytenie druzice.jpg


Astronaut Pierre Thuot na konci manipulačného ramena raketoplánu. V rukách má zariadenie slúžiace na zachytenie družice Intelsat 6. Zdroj: NASA (http://grin.hq.nasa.gov)


Riadiace stredisko už uvažovalo o odvolaní celej tejto dosť nebezpečnej akcie, napokon však spoločne s posádkou raketoplánu vymyslelo celkom nový postup, ako Intelsat 6 chytiť. Ten si však vyžadoval súčasný výstup až troch astronautov, s čím sa nepočítalo a na čo nebola stavaná ani prechodová komora. Skafandre pre výstup do otvoreného vesmíru boli síce k dispozícii pre štyroch členov posádky, no vystupovať mali len po dvojiciach. Našťastie sa však trojica mužov, Thuot, Hieb a Akers, do prechodovej komory zmestila.


Keď z nej vystúpili, zachytení na manipulátore raketoplánu a na stenách nákladového priestoru družicu naraz uchopili. V nasledujúcej polhodine potom postupne zastavili jej pomalú rotáciu. Vzápätí ju štvoricou skrutiek dotiahnutých elektrickým skrutkovačom vyrobených špeciálne na prácu v bezváhovom stave pripevnili k jej náhradnému urýchľovaciemu stupňu a prepojili s dvojicou káblov. 14. mája o 04.53.22 UT prostredníctvom pružín raketoplán družicu uvoľnil a tá už o hodinu neskôr vykonala prvý z manévrov, ktoré ju mali dostať na cieľovú, geostacionárnu dráhu. Až potom sa trojica astronautov vrátila z nákladového priestoru späť do obytných častí raketoplánu.


Vzhľadom na veľkú stratu času s družicou sa musel pôvodný program posádky raketoplánu značne zredukovať. Vynechala sa napríklad skúška núdzových metód návratu astronautov do raketoplánu v prípade, že by sa pri výstupe uvoľnilo ich pripútanie. Napokon astronauti absolvovali už len jediný výstup, počas ktorého skúšali montáž priehradkových konštrukcií z jednotlivých dielov, čo bola skúsenosť veľmi dôležitá pri neskoršej výstavbe Medzinárodnej vesmírnej stanice. Žiaľ, ukázalo sa, že v tréningovom bazéne to prebiehalo oveľa jednoduchšie než v skutočnosti a preto pri budúcich letoch raketoplánov budú musieť vykonať ešte mnoho skúšok.


Endeavour napokon bezpečne pristál 16. mája 1992 na dráhe 22 leteckej základne Edwards AFB v Kalifornii. Napriek množstvu problémov bola misia STS-49 úspešná a priniesla veľa nových skúseností zúročených napríklad pri oprave Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu v roku 1993.