Challenger: osudová 73. sekunda
Jana Plauchová - 2016-01-27

Explózia raketoplánu Challenger STS-51-L: nad oblakom dymu môžeme vidieť kondenzačnú stopu za motorom SRB. Autor: Kennedy Space Center

Medzi divákmi zavládli obavy, zdesenie a zmätok. „Nemáme žiadne spojenie,“ povedal komentátor štartu raketoplánu Steve Nesbitt potom, ako sa Challenger zmenil na ohnivú guľu, z ktorej klesali do mora dymiace trosky. Stalo sa tak 28. januára presne pred tridsiatimi rokmi.


Za akým účelom v to mrazivé januárové ráno Challenger vzlietol? Mal najmä vypustiť komunikačnú družicu TDRS-2, ale aj vykonávať astronomické pozorovania a experimenty. Raketoplán sa 73 sekúnd po štarte rozpadol a nikto zo sedemčlennej posádky neprežil. Dovtedy nikdy nezahynulo až sedem osôb pri vesmírnom lete. Táto udalosť mala veľký dopad na ďalší vývoj programu raketoplánov a pozastavila lety týchto strojov na viac ako dva roky.


Príčina katastrofy bola kombináciou konštrukčného nedostatku v motoroch na tuhé palivo (SRB), ktorý sa prejavoval už pri predošlých misiách raketoplánov, a nepriaznivého počasia. V deň štartu panovali na myse Canaveral veľmi nízke teploty. Ráno namerali −4 °C, v noci až −17 °C. V takýchto podmienkach sa motory nikdy ani skúšali. Niektorí pracovníci firmy Morton Thiokol, ktorá SRB vyrábala, upozorňovali na to, že pokles teploty môže ovplyvniť pružnosť a spoľahlivosť teflónového tesnenia medzi spojmi motora. Toto tesnenie malo odolávať tlaku spalín. Tesnenie sa nachádzalo na spoji dvoch častí každého motora SRB, pretože motory sa skladali z rozoberateľných valcovitých segmentov. Niektorí inžinieri proti štartu Challengera dokonca protestovali na dvojhodinovej tlačovej konferencii, ktorá mala štart odobriť alebo zastaviť. Tlak termínov bol však príliš silný. Misia bola už predtým niekoľkokrát odložená a ďalší raketoplán, Columbia, musel bezpodmienečne štartovať už 6. marca. Vtedajší riaditeľ NASA Jesse Moore prehlásil, že predstavitelia NASA aj ich dodávatelia považujú podmienky za prijateľné.


Challenger_STS_51_L_launch.JPG


Štart raketoplánu Challenger. V červenom krúžku je malý obláčik dymu z netesnosti spoja pomocnej rakety. Táto netesnosť sa stala príčinou celej tragédie. Zdroj: commons.wikimedia.org


Napriek mimoriadne mrazivému počasiu teda Challenger odštartoval na svoju poslednú cestu 28. januára 1986 o 11:38 miestneho času. Ako sa neskôr ukázalo, už krátko po štarte zaznamenali sledovacie kamery malý obláčik čierneho dymu. Nachádzal sa zhruba v oblasti spodného spoja pravého motora SRB s nádržou ET. Netesnosť spôsobila strata pružnosti gumových krúžkov medzi jednotlivými segmentmi motora pod vplyvom chladu. Do takto vzniknutej štrbiny vnikli spaliny a začali prepaľovať jednak gumové tesnenie a jednak vonkajší kryt motoru. Po pár sekundách dym zmizol, ale zhruba po jednej minúte od vzletu sa na jeho mieste zjavil plameň šľahajúci z boku motora SRB. Posádka ani riadiace stredisko však nič netušili, na kamerové zábery, sa prišlo až neskôr. Veliteľ Scobee ako posledné hlásenie povedal: „Všetko v poriadku, ideme na plný plyn!“ O tri sekundy na to sa ozval výkrik pilota a raketoplán zmizol v plameňoch. Motory SRB však haváriu prežili. Hoci boli poškodené, naďalej pokračovali v lete, až kým ich autodeštrukčným signálom nezničil bezpečnostný dôstojník. Posádku zabil zrejme až dopad kabíny raketoplánu na morskú hladinu o dve minúty a štyridsať päť sekúnd po explózii rýchlosťou 330 km/h.


Challenger_STS-51-L-launch.jpg


Plameň šľahajúci zo spoja motora SRB, ktorý kamera zaznamenávala celých 14 sekúnd pred deštrukciou. Zdroj: NASA


Havária Challengera zrútila predstavu o raketopláne ako symbole americkej dokonalosti. NASA okamžite zastavila lety všetkých raketoplánov na dva a pol roka. Počas tejto prestávky systém kozmického raketoplánu prekonal vyše 400 zmien, ďalších 105 zmien sa týkalo štartovacích komplexov. Boli sprísnené bezpečnostné opatrenia na prípravu a prevádzku raketoplánov. Pomocné motory SRB, ktoré nehodu spôsobili, prešli 155-timi zmenami. Došlo k tiež ďalším opatreniam, ktoré sa nehody priamo netýkali, napríklad sa začali používať ľahké oranžové skafandre pre posádku počas štartu a pristátia, alebo sa vrátilo pôvodné značenie letov raketoplánov jednoduchým číslom, ktoré označuje poradie, v akom sú misie schválené. Ako náhrada za zničený Challenger bol vybudovaný nový orbiter Endeavour.


Challenger_flight_51-l_crew.jpgPosádka raketoplánu Challenger STS-51L. V hornom rade zľava Ellison Onizuka, Christa McAuliffeová, Gregory Jarvis a Judith Resniková. V dolnom rade zľava Michael Smith, Francis Scobee a Ronald McNair. Zdroj: NASA