Čo možno neviete o Orlovi

  • Jana Plauchová | 9 Júl 2021
    O súhvezdiach
Altair, Alshain a Tarazed s tmavými hmlovinami v Orlovi. Jasnejšia modrastá hviezda v pravom dolnom rohu záberu je Deneb Okab. Kredit: Jesus Aleu
Vo hviezdach tvoriacich dnešné súhvezdie Orla ľudia už odpradávna videli vtáka s roztiahnutými krídlami letiaceho pozdĺž Mliečnej cesty. Mezopotánci nazývali skupinu letných hviezd Orlom dávno predtým, ako vznikla grécka povesť vysvetľujúca jeho pôvod. Niektoré hviezdy dnešného súhvezdia však tvorili zhruba v druhom storočí pred naším letopočtom iné súhvezdie zvané Antinous – mladík.

Najjasnejšia hviezda súhvezdia je alfa Aquilae menom Altair. Je od nás vzdialená „iba“ 16 – 16,8 svetelných rokov a táto vzdialenosť naďalej klesá, každú sekundu o 26 km. Altair je podobne sfarbený, ale o trochu chladnejší ako Vega a Deneb, a aj preto má z tejto trojice tiež najmenšiu žiarivosť. Spektroskopické výskumy ukázali, že sa pravdepodobne okolo vlastnej osi otáča stokrát rýchlejšie než Slnko. Napriek tomu, že Altair býva veľmi častý námet vo vedecko-fantastickej literatúre ako hviezda, okolo ktorej obiehajú planéty s mimozemskou civilizáciou, pravdepodobne nijaké planéty nemá – planéty totiž obiehajú len hviezdy s pomalou rotáciou.

V zdanlivej blízkosti Altaira, ale v skutočnosti ďaleko za ním, sa nachádzajú hneď dve jasné hviezdy. Na juhojuhovýchod od Altaira je to beta Aquilae, Alshain, a na severoseverozápad od Altaira sa nachádza gama Aquilae, Tarazed. Označenie beta dostal Alshain vďaka svojej pozícii, pretože v poradí jasnosti je to až siedma najjasnejšia hviezda Orla a nie druhá, ako sa občas mylne uvádza. Nikto však nevie, prečo Johannes Bayer nedal označenie beta hviezde Tarazed z druhej strany Atlairu, ktorá má rovnako významnú pozíciu a navyše je oveľa jasnejšia. Aj názov Tarazed znamená „orol“. Pochádza z perzského „Šahin Tarazed“. Bol to názov pôvodného obrazca Orla, ktorý pozostával len z Altairu a dvoch hviezd navôkol. Prvá časť výrazu viedla k vzniku mena Alshain, druhá k menu Tarazed.

V súhvezdí Orla poznáme zhruba 1 200 premenných hviezd. Najvýznamnejšia z nich je obria cefeida eta Aquilae. Je najjasnejšia z cefeíd, ktorých zmeny jasnosti sú dobre pozorovateľné voľným okom (najjasnejšia cefeida vôbec, ale s voľným okom nepozorovateľnými zmenami, je Polárka). V obrazci tvorí eta Aquilae východné krídlo Orla.

Iota a lambda Aquilae sa zriedkavo označujú ako Al Thalimain Posterior a Al Thalimain Prior. Mená značia „pštrosy“. Obe hviezdy sú zhodou okolností typu B, ale iota leží dvakrát tak ďaleko ako lambda.

Zákrytová premenná hviezda sigma Aquilae mení jasnosť o 0,2 magnitúdy v perióde 1,95 dňa. Ďalších 0,77 mag jej pri pohľade zo Zeme trvale uberá medzihviezdny prach. Zákryty nie sú z nášho zorného uhla úplné, len čiastočné, podobné čiastočným zatmeniam Slnka. Zložky sú veľmi podobné modrobiele hviezdy hlavnej postupnosti. Delí ich len o niečo väčšia vzdialenosť než súčet ich priemerov. Ich vzájomné slapové pôsobenie je také silné, že hviezdy sú takmer vo viazanej rotácii.

V Orlovi sa nenachádzajú hviezdy s označením 1, 2 ani 3 Aquilae, pretože tie sa pri definitívnom určovaní hraníc súhvezdí dostali do susediaceho Štítu. Neskôr sa z nich stali jedny z najvýznamnejších hviezd Štítu, alfa, delta a epsilon Scuti. Podobne dopadli aj 6 a 9 Aquilae, ktoré sú dnes známe ako beta a eta Scuti.

Severnou a západnou časťou Orla prechádza Mliečna cesta rozdelená Veľkou trhlinou. Tento dlhý pruh prachu a plynu tiahnuci sa od Labute do Strelca a blokujúci svetlo vzdialenejších hviezd je v oblasti Orla najvýraznejší. Mračná v týchto oblastiach sú vzdialené okolo 600 ly. Na tmavej oblohe Mliečna cesta vďaka nim pripomína dva samostatné prúdy. Tejto časti tmavého molekulárneho mraku sa občas hovorí Orlia trhlina. Úplne zatienila inak masívnu guľovú hviezdokopu, jednu z posledných guľových hviezdokôp našej Galaxie, aké boli kedy objavené. Objav na seba nechal čakať tak dlho preto, že vo viditeľnom svetle je úplne nepozorovateľná. Odhalil ju až Spitzerov vesmírny ďalekohľad spolu s ďalšími prachovými mračnami, ktoré sa pravdepodobne nachádzajú za jadrom kopy.


(zdroj:PLAUCHOVÁ, Jana. Súhvezdia od Andromedy po Žirafu. prvé vyd. Hurbanovo : Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo, 2023. 592 s. ISBN 978-80-89998-357)

Galéria obrázkov k článku

Sploštenie Atlaira spôsobené odstredivou silou jeho veľmi rýchlej rotácie. Kredit: Ming Zhao, John Monnier
Mapa Orla. Kredit: Jana Plauchová
NGC 6781, planetárna hmlovina v ľavom krídle Orla. Kredit: Ngc1535