To, že sa v ňom nachádza najjasnejšia hviezda nočnej oblohy, Sírius, už asi viete. Menej známe však je, že zo základného obrazca psa je Sírius v skutočnosti tá najslabšia hviezda, ktorá má len to šťastie, že pred ostatnými je ďaleko v popredí.

Sírius má dvakrát väčšiu jasnosť než druhá najjasnejšia hviezda nočnej oblohy, Canopus. Je však nutné poznamenať, že skutočne najjasnejšou hviezdou oblohy je Slnko, 12,5 miliardy ráz jasnejšie než Sírius. Zanedbateľný nie je ani fakt, že Sírius ani zďaleka nie je najjasnejším zdrojom svetla na oblohe, ktorý ľudské oko vníma ako bod: bežne ho jasnosťou prevyšujú Mars, Jupiter a Venuša, posledná z menovaných planét je dokonca aj v minime svojej jasnosti stále viac než šesťkrát jasnejšia než Sírius. Z času na čas prevyšovali jas Síria tiež supernovy, ktoré mnohokrát dosiahli takú nízku zápornú magnitúdu, že boli viditeľné aj cez deň (čo sa bez ďalekohľadu u Síria nikdy nemôže stať).

Čo robí z tejto hviezdy najjasnejšiu stálicu nočnej oblohy? Môže za to jednak mierne nadpriemerná veľkosť a jas Síria. To, čo vidíme voľným okom, je biela hviezda hlavnej postupnosti 2,35-násobne hmotnejšia a 1,8-krát (2-krát) väčšia ako Slnko. Je zvláštne, že v mnohých starých záznamoch sa hovorí o červenom Síriovi, pričom táto hviezda má žiarivobielu farbu. Spomedzi našich najbližších hviezd do vzdialenosti 11 svetelných rokov má Sírius najväčšiu svietivosť, ktorá je 23-násobkom až 24-násobkom žiarivosti Slnka. Hlavný faktor, ktorý spôsobil, že táto hviezda sa nám javí jasnejšia než nadobry, je však jeho neveľká vzdialenosť od nás. Nachádza sa len 8,6 svetelného roka od Slnka, čím je našim piatym najbližším hviezdnym systémom.

Sírius nie je známy len ako najjasnejšia hviezda, ale aj ako najjasnejšia dvojhviezda. Jeho sprievodca, Sírius B, je prvým známym bielym trpaslíkom. Vzájomná vzdialenosť tejto dvojice zhruba zodpovedá vzdialenosti Uránu od Slnka. Keďže sa predpokladá, že obe zložky dvojhviezd vznikajú súčasne, je pozoruhodný fakt, že rýchlejší vývoj, zdá sa, podstúpila menej hmotná zložka, pričom by to malo byť naopak.

Zvyšné hviezdy obrazca psa sú veľmi vzdialené, spravidla modrobiele obry a nadobry. Patrí sem veľmi horúca beta Canis Maioris (Mirzam), gama Canis Maioris (Muliphein), a trojuholník zadných nôh psa, ktorý bol kedysi asterizmom známym ako Panny: delta Canis Maioris (Wezen), epsilon Canis Maioris (Adhara) a eta Canis Maioris (Aludra). Meno Wezen pochádza z arabského názvu „Al Wazn“, bremeno, pretože našim predkom sa zdalo, že hviezda vychádza nad horizont veľmi ťažko, akoby niesla ťažké bremeno. Meno sa jej však zhodou náhod hodí, pretože ide o jednu z najmasívnejších hviezd na oblohe viditeľných voľným okom – má 17 hmotností Slnka. Spolu s Aludrou patrí do voľnej hviezdnej asociácie. Adhara má zdanlivú hviezdnu veľkosť presne 1,50 mag, a preto sa niekedy používa ako najslabšia referenčná hviezda prvej magnitúdy. V ultrafialovej zložke spektra je však najjasnejšou hviezdou nočnej oblohy. Ona aj Aludra sú dvojhviezdy.

Vo väčších vzdialenostiach, než majú hviezdy základného obrazca, sa ukrývajú ešte impozantnejšie hviezdy, napríklad tau Canis Maioris a 29 Canis Maioris. Hlavné zložky týchto sústav tvoria modré nadobry, budúce supernovy. Červený nadobor VY Canis Maioris je jedna z najväčších známych hviezd, aké poznáme. Bola považovaná za najväčšiu známu hviezdu, kým ju nepredbehla UY Scuti. Tak, ako je Adhara jedným z najjasnejších ultrafialových zdrojov nočnej oblohy, tak je VY CMa jeden z najjasnejších infračervených zdrojov.

Cez Veľkého psa prechádza Mliečna cesta, preto obsahuje viacero otvorených hviezdokôp. Najjasnejšia z nich je M 41, bola známa už starým Rimanom. Pozoruhodná je aj hviezdokopa s hmlovinou NGC 2362, do ktorej patrí aj tau CMa.

Prekvapivé je pomerne malé zastúpenie difúznych hmlovín v tomto súhvezdí. Medzi ne patrí napríklad NGC 2359 nazývaná Thorova prilba. Má tvar bubliny s priemerom asi 30 svetelných rokov, z ktorej trčia krídlaté prívesky evokujúce tento zvláštny druh prilby.