Čo skutočne vidíme v ďalekohľade?
Jana Plauchová - 2015-05-21

Galileova kresba Saturna. „Meniaci“ sa tvar prstenca (v dôsledku meniaceho sa uhlu pohľadu na planétu počas jej obehu okolo Slnka) oddialil vysvetlenie záhady, čo za útvar sa to pri planéte vlastne nachádza. Kredit: commons.wikimedia.org

Svetlo kozmických objektov je po prekonaní obrovských vzdialeností k nám slabučké. Gigantické rozmery vesmírnych telies sa vo vesmírnych diaľavách scvrknú na takmer bodové zdroje. Laik očakávajúci impozantné farby a tvary je preto pri pohľade do okulára neraz sklamaný. Ani veľký ďalekohľad nezvládne to, čo astrofotografia.


Skúsený pozorovateľ však vie, čo vidí. V nezreteľnom sivom fľaku planetárnej hmloviny rozoznáva prstencovú štruktúru i centrálnu hviezdu, v rozochvenom obraze Saturna hneď identifikuje tieň prstencov i Cassiniho medzeru. Astronómovia sa neraz pretekajú v tom, kto rozpoznal daný kozmický objekt menším prístrojom. Lenže videli ho naozaj? Dokázali by ho identifikovať a vedeli by, čo to je, aj keby o ňom nič nevedeli?


Historické pozorovania naznačujú, že to tak nie je. Prví astronómovia sledujúci objekty ďalekohľadom netušili, čo majú čakať – a neraz trvalo dlho, kým zo slabučkého svetla prechádzajúceho chvejúcim sa vzduchom vyvodili podstatu. Často to urobili až generácie astronómov za nimi po množstve pozorovaní zdokonalenou technikou. Ako teda videli oblohu ľudia bez znalostí o tom, čo na nej treba vidieť?


Galileo Galilei ako prvý zamieril ďalekohľad na nebo, čím sa zaslúžil o prevratné objavy. Tie mu však možno priniesli viac otázok než odpovedí. Najmä čo sa týka pozorovania vtedy najvzdialenejšieho známeho objektu Slnečnej sústavy, Saturna. Jeho 32-krát zväčšujúci prístroj s nedokonalými šošovkami zobral vedľa kotúčika planéty akési čudné prívesky. Nikto nemal najmenší dôvod očakávať, že planéta môže byť obklopená nejakým jasným kruhovým útvarom – Galileo sa to preto snažil vysvetliť tým, čo poznal. Pri Jupiteri zreteľne rozlíšil štyri mesiace, preto sa nazdával, že v tesnej blízkosti Saturna sa tiež vyskytujú dva veľké mesiace. Tak ich znázornil aj na svojej prvej kresbe. Neskoršie pozorovania sa už viac približovali k skutočnosti, záhada prstenca však bola rozlúštená až oveľa neskôr.


Iný pozorovací omyl sa neskôr týkal planéty Mars. Giovanni Schiaparelli, taliansky astronóm, zakresľoval v druhej polovici 19. storočia do máp Marsu dlhé priame objekty, ktoré nazýval „canali“. Rýchlo sa rozšírila fáma, že canali sú umelého pôvodu a ide o prácu Marťanov, ktorí chcú zavlažovacími korytami planetárnych rozmerov zachrániť svoju vysychajúcu planétu. Canali však v skutočnosti nejestvovali. V prípade niektorých pozorovaní mohlo ísť v skutočnosti o tmavé škvrny, väčšina sa však pripisuje optickému klamu a nekvalite vtedajších ďalekohľadov. Nielen on, ale aj jeho nasledovník, Percival Lovell, ktorý sa pozorovaním canali zaoberal, tak videli na Marse niečo, čo tam v skutočnosti vôbec nebolo.


Karte_Mars_Schiaparelli_MKL1888.png


Schiaparelliho mapa Marsu, ktorá príliš nezodpovedá skutočnosti. Kredit: commons.wikimedia.org


Ani rozoznanie náznakov špirálovej štruktúry v jasných galaxiách nebolo hneď správne pochopené a zrejme preto ani dobre videné. Prví pozorovatelia sa nazdávali, že ide o akési kozmické víry či formujúce sa planetárne sústavy. Potom, ako sa pozvoľna sformovala predstava o našej vlastnej Galaxii, sa síce objavili názory, že môže ísť o iné podobné galaxie. Tie však ešte ani začiatkom 20. storočia neboli všeobecne prijímané – predstava, že vesmír je až taký veľký a jestvovalo by v ňom viac galaxií, než iba naša, sa skrátka mnohým javila absurdná. Na prvých kresbách týchto galaxií preto chýba ich typická štruktúra – sú znázorňované skôr ako homogénne krútňavy, za ktoré ich považovali.


Svoju úlohu pri historických pozorovaniach zohrávala samozrejme aj nekvalitná technika. Napriek tomu dnešný amatérsky astronóm porovnateľnými prístrojmi mnohokrát vidí dané objekty lepšie – a naznačuje tak, že pri sledovaní slabučkého vzdialeného svetla je dôležitá nielen optika, ale aj naše očakávania.


630px-M51Rosse.png


Kresba galaxie M 51 od lorda Rossa. Hoci M 51 má na špirálovú galaxiu mimoriadne jasné jadro, na kresbe je podhodnotené a jej špirálová štruktúra, ktorá sa radí medzi najvýraznejšie vôbec, na kresbe nie je rozlíšená na jednotlivé ramená. Vidíme aj náznak sprievodnej galaxie NGC 5195, o ktorej podstate nemali astronómovia dlho ani tušenie. Kredit: commons.wikimedia.org