V počiatkoch kozmonautiky boli neúspechy bežné a úspechy skôr výnimočné. Ako však plynul čas, konštruktéri sa učili z vlastných chýb, nosné rakety sa stávali spoľahlivejšími, rástol aj podiel úspešných vesmírnych misií. V roku 1990 vznikol program Discovery – americký program kozmických sond, ktoré mali byť postavené rýchlejšie a za menšie náklady než ich predchodkyne. Navzdory tomu boli ich sondy úspešnejšie – pripomeňme si napríklad MESSENGER, prvú družicu i teleso na povrchu Merkúra, či Mars Pathfinder, prvú sondu vezúcu na Mars rover, a mnohé iné. Pravidlá však majú výnimky. A práve takou bola ambiciózna misia sondy CONTOUR, doposiaľ jediná sonda programu, ktorá na plnej čiare zlyhala.

Cieľom sondy CONTOUR (z angl. COmet Nucleus TOUR, doslova cesta k jadru kométy) mal byť prieskum komét 2P/Encke a Schwassmann-Wachmann 3, v prípade úspechu aj kométy 6P/d’Arrest. Po úspešnom štarte sa však sondu nepodarilo naviesť na plánovanú dráhu a pri tomto pokuse bola pravdepodobne zničená.

Sondu postavila na základe kontraktu NASA JHU-APL (Johns Hopkins University – Applied Physics Laboratory, Arizona). Mala tvar osembokého hranolu s výškou 1,8 metra a šírkou 2,1 metra, pričom jej bočná stena a horná podstava boli pokryté solárnymi panelmi. Týchto spolu 9 solárnych článkov z gália a arzénu malo dodávať sonde približne 670 W elektrickej energie vo vzdialenosti 1 AU od Slnka. Dolná osemuholníková podstava presahovala rozmery vlastného telesa sondy. Mala hrúbku 25 cm a slúžila ako protimeteorický štít. Pre navedenie na medziplanetárnu dráhu jej mal slúžiť motor Star 30. K prístrojovému vybaveniu patrili 2 televízne kamery, hmotnostný spektrometer a analyzátor prachových častíc. Predpokladaná aktívna životnosť sondy bola 4 roky. Náklady na misiu dosiahli 158 miliónov dolárov.

CONTOUR odštartovala 3. júla 2002 v čase 8:47:41 SELČ na vrchole nosnej rakety Delta 2. Štart sa uskutočnil na štartovacom komplexe 17 Kennedyho vesmírneho strediska. Po viac ako hodine letu ukončil svoju činnosť tretí stupeň rakety a o tri minúty neskôr sa od sondy oddelil. Sonda sa nachádzala na dočasnej excentrickej obežnej dráhe okolo Zeme s veľmi nízkym perigeom (okolo 200 km), pričom jej apogeum presahovalo výškovú hranicu 106 000 km. Na tejto dráhe sonda vyčkávala do 15. augusta, kedy mala byť navedená na medziplanetárnu dráhu. Ešte v deň štartu nadviazali so sondou spojenie sledovacie stanice a riadiace stredisko potvrdilo, že sonda pracuje.

15. augusta v čase 08:49 UT sa uskutočnilo predpokladané zapálenie motoru Star 30, vďaka ktorému mala sonda opustiť obežnú dráhu Zeme. Manéver mal zvýšiť rýchlosť sondy o 1920 m/s a po ňom by sa mala ocitnúť na dráhe vo vzdialenosti 0,8 – 1,35 AU od Slnka. V čase, kedy sa očakávalo obnovenie spojenia so sondou, však nebol zachytený žiadny signál. Pokračujúce pátranie po signáloch nebolo úspešné. Nasledujúci deň však kamera ďalekohľadu na Kitt Peach systému Spacewatch zachytila dva objekty pohybujúce sa približne po predpokladanej dráhe sondy. 21. augusta bol objavený tretí takýto objekt. To naznačovalo, že sa sonda počas manévru rozpadla na viac častí. Napriek tomu pokusy o nadviazanie spojenia pokračovali – 22. augusta 2002 sa na sondu vyslali povely pokúšajúce sa prekonfigurovať jej systémy, aby zahájila aktívne vysielanie. Sonda sa však neozvala.

26. augusta generálny riaditeľ NASA Sean O´Keefe vymenoval komisiu, ktorá mala zistiť príčinu neúspechu sondy. Komisiu viedol hlavný inžinier NASA T. M. Bradley Jr. Pokusy o nadviazanie spojenia s ňou boli ukončené až 20. decembra 2002. Podľa výsledkov sledovaní sondy počas manévru stanicami USAF bola práca motoru Star 30 zrejme normálna takmer do ukončenia manévru. Potom sonda náhle zjasnela v infračervenej oblasti spektra a zrejme sa rozpadla na kusy, ktoré naďalej pokračovali po predpokladanej odletovej dráhe. To potvrdili aj optické pozorovania troch úlomkov.

Príčinou havárie sa ukázala byť pravdepodobne konštrukčná chyba: umiestnenie raketového motoru príliš hlboko do telesa sondy. Spaliny motoru totiž zahrievali sondu natoľko, až ju zrejme roztavili.