Saturnov mesiac Enceladus je zahalený v hrubej vrstve snehu. Na niektorých miestach je táto vrstva hrubá okolo 700 metrov. Planetárnych vedcov fascinovali gejzíry Encelada zložené z vodnej pary a ďalších zložiek, odkedy ich v roku 2005 spozorovala kozmická loď Cassini. Výtrysky pravdepodobne pochádzajú zo slaného oceánu pod ľadovou škrupinou.

Časť tejto vody z gejzírov tvorí jeden zo Saturnových prstencov. Väčšina však padá späť na povrch Mesiaca vo forme snehu. Pochopenie vlastností tohto snehu - jeho hrúbky a toho, aký je hustý či kompaktný - by mohlo pomôcť odhaliť históriu Enceladu a položiť základy pre budúce misie na tento mesiac.

Aby vedci zistili, aký hustý je sneh na Encelade, pozreli sa na Zem – konkrétne na Island. Ostrovná krajina je hostiteľom geologických prvkov nazývaných pit chains, čo sú línie ryhových škvŕn v zemi, ktoré sa tvoria, keď sypká sutina, ako sú kamene, ľad alebo sneh, steká do trhliny pod ňou. Podobné znaky sa objavujú v celej slnečnej sústave vrátane Enceladu.

 

Predchádzajúce práce navrhli spôsob, ako použiť geometriu a uhol, pod ktorým slnečné svetlo dopadá na povrch, na meranie hĺbky jamiek. Toto meranie potom môže odhaliť hĺbku materiálu, v ktorom sú jamy umiestnené. Niekoľko týždňov terénnej práce na Islande v rokoch 2017 a 2018 presvedčilo Martinovú a jej kolegov, že rovnaká technika bude fungovať aj na Encelade.

Pomocou snímok z Cassini vedci zistili, že hrúbka snehu sa na povrchu Enceladu mení. Na väčšine miest je hrubá stovky metrov a tá najväčšia má až 700 metrov. Je ťažké si predstaviť, ako sa tam ten všetok sneh dostal. Ak by aj materiál z gejzírov dopadal na povrch v takom množstve ako dnes, trvalo by to 4,5 miliardy rokov – čo je vek našej slnečnej sústavy. Aj vtedy by ale musel byť ten sneh obzvlášť „nadýchaný“.

Zdá sa nepravdepodobné, že by z oblakov vytvorených gejzírmi začal padať sneh hneď v momente, keď sa vytvoril mesiac a nikdy sa intenzita nezmenila. A aj ak by to tak bolo, neskoršie vrstvy snehu by tlačili na tie skoršie, čím by sa celá vrstva zhutnila a jej hrúbka by bola oveľa menšia ako dnes. Preto sa zdá pravdepodobné, že tieto oblaky boli v minulosti aktívnejšie.

Jedným z hlavných výstupov tejto štúdie je zodpovedať na otázku, kde môže pristávací modul vyslaný v budúcnosti na Enceladus pristáť. Nové informácie by preto mohli pomôcť identifikovať miesta na mesiaci, ktoré sú príliš nadýchané na to, aby tam mohli pristáť. Po pristaní do takého snehu by sa totiž prepadli.