Mars – podobný a predsa iný 3/3
Jana Plauchová - 2014-05-14

Útvar známy zo starších snímok sondy Viking 1 (vložený obrázok) ako Tvár na Marse. Po vyfotografovaní vo vyššom rozlíšení sondou Mars Reconnaissance Orbiter sa ukázalo, že ide len o hru svetla a tieňov, ktorú nemožno považovať za dôkaz prítomnosti mimozemskej civilizácie. Kredit: NASA / JPL / University of Arizona

Malé, takmer zanedbateľné množstvá kyslíka v atmosfére Marsu hrajú ďalšiu dôležitú úlohu. Planéta nielenže nemá dýchateľnú atmosféru, ale nemá ani ozónovú vrstvu, ktorá sa v zemskej atmosfére utvorila premenou dvojatómových molekúl kyslíka na trojatómové. Jeho povrch preto nie je chránený pred škodlivým ultrafialovým žiarením z kozmu. Nemá takisto nijakú ochranu voči tzv. slnečnému vetru, prúdu elektricky nabitých častíc zo Slnka. Pri Zemi túto ochranu poskytuje magnetické pole vytvárané jej jadrom. Jadro Marsu však žiadne celoplanetárne magnetické pole nevytvára.


Problémom je aj nízke zastúpenie vody v ovzduší. Tá tvorí len 0,03 % hmotnosti atmosféry. Hoci sa podieľa na tvorbe oblakov, keby všetka spadla na povrch Marsu, vytvorila by vrstvu hrubú nanajvýš 0,1 milimetra. Na Zemi pritom stačí len jediný lejak, ktorým sa zďaleka nedostane na povrch všetka voda z daného stĺpca atmosféry, a množstvo zrážok je niekoľko desiatoknásobne či niekoľkostonásobne vyššie.


No úvahy o vodných zrážkach na Marse sú iba pre názornú predstavu. V reáli okrem nedostatku vody bráni dažďom na Marse ďalšia dôležitá vec. Jeho nízky atmosférický tlak totiž nedovolí dlhodobú prítomnosť kvapalnej vody na povrchu. Pri slabom tlaku sa znižuje bod varu vody. Už nízke teploty stačia na to, aby voda zovrela, alebo sa aspoň intenzívne vyparovala. Hoci voda v minulosti na povrchu Marsu tiekla aj dlhodobejšie, predpokladáme, že aj tlak atmosféry bol v tých časoch vyšší, hoci nedosahoval hodnotu dnešného pozemského. Umožňovali to vtedy ešte aktívne sopky. Dnes ale Mars na rozdiel od Zeme už nevykazuje sopečnú ani tektonickú činnosť.


640px-Evidence_for_Recent_Liquid_Water_on_Mars-_Gullies_-_GPN-2000-001984.jpg


Vyschnuté riečiská. Hoci v minulosti voda po povrchu Marsu dlhodobo tiekla, dnes jej to už nedovolí nízky atmosférický tlak. Všetka známa voda na Marse tak ostáva len v plynnom alebo pevnom skupenstve. Kredit: NASA


Nízky atmosférický tlak však nie je iba dôsledok toho, že v atmosfére je málo plynov. Úlohu tiež zohráva gravitácia, ktorá je slabšia ako na Zemi. Následkom toho častice marťanskej atmosféry oveľa ľahšie získavajú únikovú rýchlosť z planéty a nenávratne odlietajú do kozmu. Túto únikovú rýchlosť môžu nabrať napríklad dodaním tepla, pretože teplo je vlastne pohyb častíc, ktorý je tým rýchlejší, čím je teplota vyššia. Zohriatie atmosféry Marsu, aby bola prijateľnejšia pre ľudské bytosti, by teda malo osudové dôsledky – marťanská atmosféra by sa začala rýchlejšie vyparovať do medziplanetárneho priestoru. Ostatne, s dusíkom, ktorý tvorí prevažnú väčšinu zemskej atmosféry a v minulosti bol zrejme významným prvkom tiež v atmosfére marťanskej, sa to už pravdepodobne stalo. Marťanská atmosféra obsahuje vysoký pomer ťažších izotopov dusíka a z toho sa usudzuje, že prevažná väčšina ľahších izotopov skončila v medziplanetárnom priestore.


Vráťme sa ešte ku sklonu marťanskej osi. Ten sa síce podobá súčasnému sklonu zemskej osi, ale je to len súčasný stav. V skutočnosti sa sklon jeho osi mení v rozsahu 15° až 36° v perióde približne milión rokov, čo má za následok drastické zmeny klímy. Zemská os síce tiež vykonáva pohyb – precesný pohyb – a dokonca s oveľa kratšou periódou, ale rozdiely predstavujú iba pár stupňov a preto účinky precesie na zemskú klímu nie sú také zničujúce.


PIA07269-Mars_Rover_Opportunity-Iron_Meteorite.jpg


Meteorit nájdený robotom Opportunity. Povrch Marsu je častým terčom meteoritov, pretože obieha bližšie k ich hlavnému zdroju ako Zem, a jeho riedka atmosféra umožní aj menším časticiam prežiť prelet ňou. Kredit: NASA/JPL/Cornell


Na povrch Marsu tiež dopadá oveľa viac meteoritov, ako na rovnako veľkú plochu na povrchu Zeme. Je to preto, lebo riedka atmosféra nestačí pri prelete zničiť ani menšie častice. Svoju úlohu tiež zohráva aj blízkosť planéty k pásu asteroidov, ktorý je hlavným zdrojom častíc vlietajúcich do atmosfér kamenných planét.


Hoci Mars je viacerými parametrami najpodobnejšia známa planéta Zemi, jeho rozdiely sú veľké. Preto ani v pomerne vzdialenej budúcnosti človek pravdepodobne nemôže dúfať, že sa po tejto planéte bude pohybovať inak ako v skafandroch, alebo v bezpečí kozmických lodí čí základní zabezpečujúcich životné podmienky.