Prvá farebná snímka Ultima Thule. Zdroj: commons.wikimedia.org

V symbolickom dátume 1. januára 2019 sa odohrala pre astronómiu i kozmonautiku významná historická udalosť. Sonda New Horizons, známa svojím úspešným preletom okolo Pluta, teraz minula ďalší, oveľa vzdialenejší objekt Kuiperovho pásu. Planétka zvaná Ultima Thule je neobyčajná nielen tým, že je najvzdialenejším objektom, aký kedy bol a ešte aj dlho bude zblízka preskúmaný.

O sonde New Horizons nebolo dlho počuť. Tri a pol roka po úspešnom minutí Pluta letela temnotou riedkeho Kuiperovho pásu. Vyše rok po prelete okolo Pluta ešte odovzdávala údaje z tohto preletu. Už pred koncom prenosu však mierila k novému cieľu. Planétke omnoho menšej než Pluto, ktorá nesie označenie 2014 MU69. Pomenovanie dostane až po prieskume sondou, aby korešpondovalo s informáciami, ktoré New Horizons objaví. Pre ľahšie zapamätanie však objekt dostal prezývku Ultima Thule. Dávni kartografovia ako Thule označovali neobjavený najsevernejší ostrov na svete. Ultima znamená ešte vzdialenejší, čiže „až za Thule“. Pre mrazivé a extrémne vzdialené teleso je to výstižné označenie.

Pol roka pred preletom odborníci prebudili sondu z hibernácie. 3. októbra 2018 spravila New Horizons ďalšiu korekciu dráhy, počas ktorej zapálila svoj motor na 3,5 minúty. Jej cieľ je taký malý, že ešte tri dni pred najbližším priblížením ho sonda videla iba ako bodku. V najdlhšej osi meria iba 33,5 km, čo je však stále zhruba desaťkrát viac, než mala kométa Čurjumov-Gerasimenko skúmaná sondou Rosetta.

Ultima Thule bola objavená až v roku 2014, čiže v dobe, kedy bola New Horizons už osem rokov vo vesmíre. Stalo sa prvým telesom, ktoré bolo objavené až potom, ako odštartovala sonda pre jeho prieskum. Neskorý objav tiež spôsobil ťažkosti pri navigácii, pretože od objavu do preletu bolo o parametroch obežnej dráhy planétky známych primálo informácií. Objekty Kuiperovho pásu obiehajú okolo Slnka veľmi pomaly a keďže sú aj ďaleko, pri pozorovaní zo Zeme majú na oblohe aj za roky len nepatrnú uhlovú zmenu polohy. Z tohto dôvodu nebolo dlho isté ani to, ktorým smerom má New Horizons vôbec zamieriť svoje objektívy, aby na nich objekt bol. Sonda preto pred preletom vykonala kompletné skenovanie celej oblasti, v ktorej sa Ultima Thule mohla nachádzať. Orientácia sondy mohla byť upravená najneskôr tri dni pred preletom.



Sonda New Horizons. Zdroj: commons.wikimedia.org

Prieskum Ultima Thule skomplikovalo aj to, že má tmavší povrch než Pluto a v neposlednom rade aj to, že kvôli väčšej vzdialenosti od Slnka naň dopadá menej slnečných lúčov. Tieto problémy tím sondy čiastočne odstránil navedením sondy počas preletu oveľa bližšie k planétke než v prípade preletu okolo Pluta.

Koncom 29. decembra 2018 začala sonda o planétke zbierať viac údajov. V tej dobe sa aj na snímkach jej najlepšej kamery toto malé teleso stále javilo ako jednopixelový bod. 1. januára o 6:33 sa sonda priblížila k planétke na minimálnu vzdialenosť 3 500 kilometrov. Sonda prelet prežila bez problémov a uložila si údaje z neho do palubnej pamäte, odkiaľ ich, podobne ako po prelete okolo Pluta, bude postupne vysielať na Zem. Rozsiahlejší prenos však mohol nastať až niekoľko dní po prelete. Zhodou okolností sa totiž v dobe preletu sonda ocitla v hornej konjunkcii (v jednej priamke) so Slnkom, čo komunikáciu sondám vo všeobecnosti veľmi sťažuje. Signály vyslané New Horizons doletia na Zem za šesť hodín a deväť minút.

Pred preletom vedci špekulovali o možnosti, že Ultima Thule tvoria dve či tri telesá obiehajúce blízko seba. Po prvej snímke je jasné, že ide o dve zlepené planétky. Niečo podobné sme dosiaľ v Slnečnej sústave ešte nepozorovali. Materiál v mieste spoja má výrazne svetlejšiu farbu. Teleso je nápadne sfarbené dočervena, no nie je isté, či má toto sfarbenie rovnaký pôvod ako u ružovkastého Pluta.



Snímka Ultima Thule v rozlíšení 135 metrov na pixel urobená 7 minút pred najväčším priblížením. Zdroj: commons.wikimedia.org