Novinky z Cerery
Jana Plauchová - 2016-04-05

Ceres v prírodných farbách zo sondy Dawn. Zdroj: planetary.org

Názov je mierne zavádzajúci – na trpasličej planéte Ceres bez atmosféry, tektoniky a samozrejme aj bez života sa v priebehu vekov mení len máločo. Nové sú však poznatky, ktoré o nej za  posledný rok sonda Dawn nahromadila. Poďme zhrnúť najvýznamnejšie objavy.


Prieskum Cerery, prvej objavenej trpasličej planéty (v dobe objavu považovanej za planétu, neskôr za asteroid), nebudí medzi laickou a možno ani odbornou verejnosťou taký rozruch ako prieskum Pluta. Súvisí to zrejme nielen s jej menšími rozmermi, ktoré sú menej než polovičné v porovnaní s Plutom, ale aj s mediálnym rozruchom okolo vyradenia Pluta spomedzi planét. Pritom mnohé objavy na oboch telesách, ktoré zhodou okolností obe preskúmali sondy v rovnakom roku, boli prinajmenšom neočakávané.


Dawn spresnila rozmer Cerery na 964,2 × 962,0 × 891,8 km. Vzdialenosť povrchu od jadra však lokálne kolíše až o 7 km v údoliach a pohoriach. Predbežné analýzy merania gravitácie ukazujú, že Ceres je skutočne diferencovaná, ako sa astronómovia domnievali. To značí, že jej vnútro nie je homogénne, ale ťažšie prvky klesli k stredu podobne ako u planét. Vnútorné prúdenie hmoty pred miliardami rokov podporujú aj terénne vyvýšeniny, ktoré sa na Cerere vyskytujú v dvoch typoch: vrchoviny a dómy. Z geologických útvarov najväčšiu pozornosť vzbudila Ahuna Mons, 4,5 kilometra vysoká hora ležiaca na okraji kráteru a súčasne aj na okraji dómu. Vysvetlenie jej vzniku je náročné a zrejme súvisí s takzvaným kryovulkanizmom, doteraz prebiehajúcimi geologickými procesmi za účasti ľadu. V okolí severného pólu existujú územia s celkovou rozlohou takmer 800 km2, kde nikdy nezasvieti Slnko a mohol by sa v nich nachádzať povrchový ľad.


Lone_conical_mountain_on_Ceres_from_HAMO.jpg


Ahuna Mons, zvláštna, osamelá hora. V najvyššom bode dosahuje výšku 5 km. Zdroj: photojournal.jpl.nasa.gov


Jej povrch je pokrytý krátermi, ktoré sú viac či menej poškodené pôsobením vekov. Kôra Ceres má významnú prímes ľadu, i keď menšiu, ako sa predpokladalo. Práve ľad však spôsobuje viskozitu kráterov, ktoré sa postupom času samé zahladzujú aj bez pôsobenia vonkajších erozívnych procesov. Zrejme v súvislosti so vznikom či pomalým zánikom kráterov sa v minulosti dali do pohybu rozsiahle oblasti ľadovej drte zmiešanej s kamením. Tie vytvorili zosuvy až do vzdialeností niekoľko desiatok kilometrov. Zosuvy sa častejšie vyskytujú pri póloch Cerery, pretože tam obsahuje jej kôra viac ľadu.


Značnú časť povrchu pokrývajú aj dlhé brázdy. Väčšina z nich nesúvisí s krátermi. Vedci sa domnievajú, že ide o praskliny v kôre a vrchnej časti plášťa následkom postupného dávneho zamŕzania podpovrchových vrstiev. Ak na popukané podložie dopadol meteorit, vytvoril kráter, ktorý nemá kruhový, ale viacuholníkový tvar. Takýchto kráterov Dawn objavila na Cerere vyše 200.


Samotný povrch trpasličej planéty sa javí ako vysušený. Povrchový ľad sa v miestach osvetľovaných Slnkom vyparil do vákua. Hlbšie vrstvy ho však obsahujú veľa. V podpovrchových vrstvách bol objavený tiež čpavok, čo vedcov prekvapilo, pretože jeho výskyt očakávali len na telesách omnoho vzdialenejších od Slnka – je totiž veľmi prchavý. Na vysvetlenie jeho prítomnosti existujú tri hypotézy, zatiaľ však nie je zrejmé, ku ktorej sa treba prikloniť. Asi najväčší rozruch však spôsobil postupný objav 38 jasne bielych škvŕn, z toho najnápadnejšia v kráteri zvanom Occator. Ich pôvod stále nie je zrejmý. Spektrálna analýza však najlepšie zodpovedá tomu, že sú zložené z hexahydrátu síranu horečnatého (teda nie z vodného ľadu, ako sa predpokladalo).


Occator_from_LAMO.jpg


Známa jasná škvrna v kráteri Occator. Svetlý materiál je pravdepodobne hexahydrát síranu horečnatého. V tomto kráteri sa zaznamenali aj prejavy toku materiálu. Zdroj: photojournal.jpl.nasa.gov


Od hĺbky 110 km pod povrchom by sa mohol vyskytovať aj slaný kvapalný oceán. Túto hypotézu podporila aj podivná reakcia oblaku slnečnej plazmy, ktorý trpasličiu planétu zasiahol v júni 2015. Tento výrok koronárnej hmoty akoby v hypotetickom oceáne naindukoval magnetické pole. Toto pole však mohla vytvoriť aj prípadná veľmi riedka atmosféra telesa a na potvrdenie oceánu si ešte zrejme musíme dlhšie počkať.