Voyager 2, jediná sonda, ktorá zblízka videla dvojicu najvzdialenejších planét Slnečnej sústavy. Zdroj: commons.wikimedia.org

Planéty slnečnej sústavy najprv kozmické sondy preskúmali len letmo, preletom okolo, neskôr podrobne z obežnej dráhy. Neplatí to iba pre od nás najvzdialenejšiu dvojicu planét – Urán a Neptún. Ich doterajší výskum totiž skončil preletom jedinej sondy. Zmení sa to za našich životov?

Kozmonautika má svoju postupnosť. V jej počiatkoch, 60.-tych rokoch, kozmické sondy podnikali ešte len prvé, nesmelé kroky do kozmu. Je samozrejmé, že ich cieľom sa stali naše najbližšie kozmické telesá – najprv Mesiac, neskôr susedné planéty Venuša a Mars.  S prvými úspechmi sa pôsobisko sond rozširovalo ďalej. Postupne došlo aj na najbližšie plynné obry Jupiter a Saturn. Až napokon v 70.-tych rokoch boli vyslané prvé sondy k posledným zatiaľ nevideným planétam – k Merkúru, Uránu a Neptúnu (zostalo len Pluto, ktoré už dnes nie je považované za planétu). Aj keď každé z týchto telies dostalo iba jediný pokus – Merkúr sondu Mariner 10 a na Urán s Neptúnom pripadla spoločná sonda Voyager 2 – šťastie im prialo a úspešne sme získali blízke snímky všetkých troch planét.



Planéta Urán. Táto, ako aj všetky ostatné blízke snímky Uránu a Neptúnu, pochádzajú od jedinej sondy Voyager 2. Zdroj: commons.wikimedia.org

Základné povedomie o planétach Slnečnej sústavy teda existovalo. No kým štyri planéty navštevovali kozmické sondy opakovane a prehlbovali naše poznatky o nich, návrat sond k posledným trom videným telesám sa dlho nechystal. K Merkúru, hoci sa dostáva k Zemi trinásťkrát bližšie než Jupiter, je problematické sa priblížiť kvôli silným slapovým účinkom Slnka a vysokej obežnej rýchlosti planéty. Preto vedci vo vyslaní orbitálnej sondy dali prednosť Jupiteru. Neskôr dokonca aj Saturnu, ktorý je od nás skoro 24-krát ďalej ako Merkúr. Až v 21. storočí konečne vzlietla sonda na dlhodobý prieskum tejto poslednej málo prebádanej terestrickej planéty – sonda MESSENGER.

Návrat k Uránu a Neptúnu sa však doposiaľ nekonal. Dôvod je zjavný – tieto planéty sú od Slnka extrémne vzdialené. Urán je od nás dvakrát ďalej než Saturn a Neptún ešte o jednu vzdialenosť Saturna ďalej. Prílet sondy k nim by trval dlho, čo má aj nepríjemné praktické dôsledky – čím dlhšie je sonda vystavená ničivému kozmickému prostrediu, tým väčšie je riziko, že zlyhá. Urýchliť sondu a skrátiť tým dobu príletu je zase finančne náročné. Navyše, keďže chceme orbitálnu sondu, vystane problém, ako prirýchlo letiace teleso pri planéte opätovne spomaliť.



Posledná a teda aj najťažšie skúmateľná planéta Slnečnej sústavy, Neptún. Pritom je v mnohom zaujímavá a unikátna, napríklad silnou veternosťou, vnútorným teplom, či svojím neobyčajným mesiacom Tritónom.

Návrhy projektov na opätovný výskum Uránu a Neptúna však existujú. Na základe odporučenia Národnej vedeckej rady (National Research Council) NASA vypracovala podrobnú štúdiu, ktorá rozoberá aj dvanásť hlavných vedeckých úloh týchto sond. Vedcov zaujíma hlavne ako tieto dve planéty vznikli, z čoho sa skladajú a aká je ich vnútorná stavba, prečo majú zvláštne orientované magnetické polia a prečo sa niektoré ich mesiace vyznačujú geologickou aktivitou.

Viaceré možnosti rátajú aj s prídavnou sondou spustenou priamo do atmosféry týchto obrovských planét. Podobná sonda bola v rámci misie Galileo vyslaná do atmosféry Jupitera. Jedna z možností počíta aj s preletovou sondou okolo Uránu namiesto orbitálnej sondy. Tým by sa okrem iného skrátila celková doba misie na 10 rokov (sonda by sa mohla pohybovať vyššou rýchlosťou). V prípade orbitálnej sondy by sa tá totiž ani len k Uránu nepriblížila skôr ako za 12 rokov.



Neptúnov najväčší mesiac Tritón, ktorý vzbudzuje veľký záujem vedcov. Zdroj: commons.wikimedia.org

Jedna misia by mala stáť zhruba dve miliardy dolárov alebo aj viac, pokiaľ by štart mal prebehnúť „už“ pred rokom 2037. Preto si žiaľ NASA bude musieť vybrať, ktorej z dvojice najvzdialenejších planét dá vo výskume prednosť. Ak bude nejaká misia schválená, so stavbou sondy sa začne najskôr v roku 2022.