Podpovrchový oceán na Plute?
Valentín Korinek - 2020-04-06

Kozmická loď NASA New Horizons možno objavila podpovrchové more. Nachádzať sa má pod plochou, ktorá vyzerá ako nejaký bazén v oblasti Sputnik Planitia a je súčasťou slávnej „srdcovej“ plochy trpasličej planéty.

Nový výskum sondy New Horizons naznačuje, že tekutá voda môže byť na okraji Slnečnej sústavy vcelku bežná.


Podpovrchový oceán na Plute môže byť starý a hlboký.

Nové analýzy snímok z kozmickej lode New Horizons (NASA) naznačujú, že trpasličia planéta Pluto mala podzemný oceán krátko po tom, ako pred 4,5 miliardami rokov vznikla. Tento oceán môže obklopovať a interagovať so skalnatým jadrom.

Ak je to tak, na okraji Slnečnej sústavy za dráhou planéty Neptún, by mohli byť oceány bežnejšie ako sme si doposiaľ mysleli  a dokonca s podmienkami vhodnými pre vznik nejakého primitívneho života. Tento pohľad by nám mohol zmeniť spôsob myslenia o Kuiperovom páse a ľadových telesách, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Pri prechode Kuiperovým pásom v roku 2015 sonda New Horizons odhalila, že aj napriek vzdialenosti 6 miliárd kilometrov trpasličej planéty od Slnka  sa prejavili na jej povrchu známky toho, že sa pod jeho ľadovou škrupinou môže nachádzať oceán tekutej vody.

Koľko kvapaliny môže ležať pod povrchom Pluta, ako dlho tam je a aké jej množstvo mohlo v priebehu času čiastočne zamrznúť, je len z povrchovej analýzy veľmi ťažké zistiť a bude potrebný ďalší výskum.



Tmavé čiary v tvare vlny (zakrúžkované) na povrchu Pluta získané sondou New Horizons vznikli pravdepodobne po zrážke Pluta s väčším objektom.


„Ak tam dnes existuje oceán, vynára sa otázka, kedy sa tam dostal?" hovorí planetárny vedec Carver Bierson z Kalifornskej univerzity v Santa Cruz.

Bierson zvažoval dve možné alternatívy pre potenciálny oceán na Plute. Pokiaľ by mala trpasličia planéta tzv. „studený štart“, akákoľvek podpovrchová voda by zamrzla skôr, ako by sa voda vplyvom tepla z rozpadajúcich sa rádioaktívnych prvkov v jadre Pluta roztopila.

Druhý Biersonov scenár predpokladá tzv. „teplý štart“, pri ktorom by bol oceán takmer počas celej 4,5 miliardy ročnej existencie Pluta tekutý. V takom prípade by boli na povrchu len praskliny spôsobené vodou pri čiastočnom zamŕzaní. A to je presne to, čo našiel Bierson a jeho kolegovia na obrázkoch New Horizons. Tie naznačujú, že tekutý oceán na Plute je takmer rovnako starý ako samotná trpasličia planéta.

V samostatnej štúdii Dentonová a jej kolegovia uvažovali o vplyve, ktorú vytvorila samotná oblasť  Sputnik Planitia, ľavý lalok výraznej srdcovej kotliny na Plute. Kvôli tomu, ako New Horizons preletel okolo Pluta, bol a je pohľad na polovicu trpasličej planéty nejasný. Tím však bol schopný rozlíšiť čiary na opačnej strane trpasličej planéty. Tieto čiary môžu byť odtlačkami rázových vĺn spôsobených masívnym dopadom, ktorý mohol vytvoriť obrovskú povodeň, hovorí Dentonová.

Vnútorná štruktúra Pluta by kontrolovala  rázové vlny prechádzajúce cez trpasličiu planétu. Vďaka prasklinám v povrchovom ľade by sme mohli odhadnúť hrúbku predpokladaného podpovrchového oceánu alebo tiež chemické zloženie jadra. Z toho dôvodu Dentonová a jej kolegovia spustili počítačové simulácie dopadu.

Odpoveď bola celkom prekvapivá.  Pluto by mohlo mať nielen obrovský oceán s hrúbkou približne 150 a viac km, ale jadro by malo obsahovať aj minerály ako napríklad serpentíny, ktoré sa vytvárajú interakciami medzi horninami a vodou (Skupina serpentínov je skupina horninotvorných hydratovaných Fe-Mg fylosilikátových minerálov, kryštalizujúcich v monoklinickej alebo rombickej sústave. Patria sem predovšetkým antigorit, chryzotil a lizardit, skupinu ale celkovo tvorí vyše 20 minerálov). Astrobiológovia sa domnievajú, že interakciami medzi vodou a horninou dochádza k uvoľňovaniu dostatočnej energie a živín pre vznik života. Dentonová tvrdí, že prítomnosť mokrých jadier v planétkach by umožnilo existenciu života aj na okraji Slnečnej sústavy.

Ak má Pluto oceán a  môže byť teda potenciálne obývateľný, je veľmi pravdepodobné, že potenciálne obývateľné sú aj iné telesá v Kuiperovom páse. Túto  hypotézu by mohla overiť budúca misia k Plutu a na okraj Slnečnej sústavy.


 



Snímka zhotovená sondou New Horizons.  SwRI, JHUAPL, NASA