Začiatok článku

Okrem užitočného zaťaženia niesla raketa Ariane 6 pri svojom premiérovom lete aj balastnú záťaž. Pre mnohé novoskúšané rakety je balastná záťaž pri ich prvom lete jediným nákladom, pretože neotestovaná raketa sa považuje za príliš nebezpečnú na to, aby sa na ňu umiestnila drahá družica (či dokonca kozmická loď s posádkou). ESA však ponúkla záujemcom možnosť vypustiť svoje zariadenia. Išlo najmä o nízkonákladové a skúšobné misie. Družíc, ktoré raketa vynášala, bolo veľa, napriek tomu, že táto ponuka prišla relatívne neskoro. Na ich konštrukcii sa nepodieľali iba ľudia z Európy, ale aj ďalších krajín. Užitočné zaťaženia možno rozdeliť do troch kategórií. Prvou sú CubeSaty a iné malé družice, kam sa zaraďuje aj slovenská GRBBeta. Druhou sú experimenty pripevnené na raketovom stupni, ktoré sa nevydali na samostatný let. Tie sú aj inžinierskeho, aj vedeckého charakteru. Do tretej kategórie nákladu spadali dve návratové puzdrá, ktoré mali otestovať možnosti vstupu do atmosféry.

Vzletová fáza rakety prebehla hladko. Vo výške zhruba 70 km sa približne po 130 sekundách od štartu oddelili vyhorené motory na tuhé pohonné hmoty. Neskôr dohorel, oddelil sa a do oceánu dopadol centrálny stupeň. Ariane 6 dosiahla obežnú dráhu, aj ju úspešne upravila. Výsledná dráha má výšku 580 km. Hodinu aj päť minút po štarte sa začalo trojfázové uvoľnovanie satelitov. V niekoľkosekundových rozstupoch sa družice oddeľovali od raketového stupňa. O ďalšiu hodinu sa so slovenským satelitom podarilo nadviazať spojenie a ukázalo sa, že GRBBeta pracuje podľa predpokladov. K rakete zostali pripojené len návratové puzdrá, ktoré čakali na jej deorbitálny zážih, aby mohli spolu s ňou zamieriť do zemskej atmosféry. Oddeliť sa mali až po deorbitačnom zážihu. Jedno z nich, SpaceCase SC-X01, vyrobil priamo výrobca samotnej Ariane 6. Malo otestovať svoj tepelný štít z uhlíkovej živice, ktorý nie je k návratovému puzdru iba pripevnený, ale je priamo jeho konštrukčnou súčasťou. Zariadenie malo iba vyskúšať let atmosférou, neplánovalo sa mäkké pristátie, ale neriadený dopad do oceánu.

Riadiace stredisko začalo horný stupeň rakety testovať, aby si overilo veci, ktoré sa na Zemi nedajú dobre nasimulovať. Skúšalo oživiť systémy horného stupňa. Keď sa však technici pokúsili opätovne zapnúť pomocnú jednotku APU, ktorá je nevyhnutná pre správne fungovanie motora Vinci, jednotka stratila výkon a napokon sa vypla. Bez tejto jednotky však nebolo možné nasmerovať stupeň späť do zemskej atmosféry, kde by podľa plánu zhorel. Neplánovane tak zostal uväznený na obežnej dráhe. Aby sa aspoň predišlo riziku, že sa tento jeden kus kozmického odpadu rozpadne na množstvo ďalších, stupeň otvoril ventily nádrží a vypustil zostávajúce palivo, ktoré ho malo vrátiť na Zem. V tom čase prelietal raketový stupeň nad Škandináviou. Vypustené palivo okolo stupňa bolo možné pozorovať aj zo Slovenska. Okolo rakety vytvorilo zaujímavé efekty.

Napriek nevydarenému záveru je však hodnotenie prvého letu rakety Ariane 6 pozitívne. Zdá sa, že nič nebude brániť tohtoročnému druhému štartu tejto rakety, tentoraz s francúzskou vojenskou družicou CSO-3.