Lacnejší, viacúčelový, viacnásobne použiteľný a častejšie štartujúci, meniaci kozmické lety na podobnú rutinu, akými sú lety lietadiel. Také boli prvotné predstavy o raketopláne. Čísla boli veľmi smelé – prvé predstavy počítali až so 150 štartmi ročne. Kedy a z akých dôvodov sa začali rozchádzať s realitou?
Spočiatku existovali dve možnosti, ako by mal viacnásobne použiteľný kozmický dopravný prostriedok vyzerať. Prvá spočívala v dvojstupňovom stroji, ktorý pozostával z dvoch samostatných okrídlených kozmických lodí. Druhý variant predstavoval len jedno okrídlené teleso, ktoré by nieslo dve odhadzovacie nádrže na kvapalný vodík a kyslík.
V júni 1970 vypísalo vedenie NASA súťaž na spracovanie predbežného projektu raketoplánu. Vývoj dvojstupňového variantu raketoplánu sa však ukázal byť neúnosne drahým. NASA preto zvolila návrh jeden a polstupňového variantu raketoplánu, čo znamená variant, v ktorom prvý a druhý raketový stupeň pracujú súčasne, ale druhý omnoho dlhšie ako prvý. Tento návrh podrobne rozpracovávali firmy Grumman a Boeing. Návrh firmy Grumann vložil odhadzovaciu nádrž na kvapalný vodík a kyslík do jedného telesa aerodynamického tvaru, v ktorom sú tieto dve nádrže pod sebou. Počítal však s tým, že táto spoločná odhadzovacia nádrž sa pri každom lete zničí. Celý stroj tak už nemohol byť viacnásobne použiteľný. Nakoľko však boli náklady na vývoj takéhoto typu stroja menšie než neúnosne veľké náklady na vývoj kozmickej lode, ktorá by mohla zopakovať let celá, NASA pristúpila na túto možnosť. To síce zmenšilo náklady na vývoj, ale vzrástli náklady na prevádzku takejto kozmickej lode.
Štartovacia zostava raketoplánu, na ktorej vidno jeho hlavné prvky: oranžovú nádrž ET, po jej stranách symetricky umiestnené biele motory SRB a spredu družicový stupeň raketoplánu – orbiter. Zdroj: commons.wikimedia.org
Vo finálnom návrhu sa Space Shuttle napokon skladal zo štyroch hlavných častí: z družicového stupňa (orbitera), ktorý bol jeho najzložitejšou súčasťou – niesol krídla, kabínu pre posádku, ako aj všetok náklad a hlavné motory, z odhadzovacej nádrže ET (najväčší konštrukčný prvok), z ktorej sa do družicového stupňa počas štartu privádza palivo (kvapalný vodík a kyslík), a z dvojice štartovacích motorov na tuhé pohonné hmoty (SRB). Zatiaľ čo orbiter a motory SRB boli znovupoužiteľné, pretože dokázali po splnení svojho účelu pristáť na Zemi (orbiter kĺzavým letom podobným pristávaniu lietadla; SRB na padákoch), nádrž ET pri každom lete zanikla zhorením v atmosfére. Orbiter bol pri návrate z kozmu chránený originálnym tepelným štítom, ktorý pozostáva z obrovského množstva navzájom veľmi tesne priliehajúcich žiaruvzdorných dlaždíc.
Družicový stupeň raketoplánu, komponent stavaný na desiatky letov, pristával na pristávacej dráhe podobne ako lietadlo. Medzi kozmickými loďami išlo o veľkú novinku. Zdroj: commons.wikimedia.org
Podobne ako počet štartov ročne postupne klesali aj predstavy o počte použití každého orbitera. Pôvodné plány hovorili až o 500 letoch každého družicového stupňa, neskôr, po spresnení technických podmienok, poklesli na 100 letov, potom na 50 letov. Skutočnosť bola taká, že najväčší počet letov, ktoré kedy jeden orbiter absolvoval, bol 39.
Nádrž ET obsahujúca nádrž s palivom a okysličovadlom pre hlavné motory raketoplánu. Táto časť, najväčšia z celej štartovacej zostavy raketoplánu, ako jediná nebola znovupoužiteľná. Napriek svojím rozmerom však bola z celej zostavy najlacnejšia. Zdroj: commons.wikimedia.org
Dňa 26. júla 1972 NASA oznámila, že hlavným dodávateľom raketoplánu a výrobcom jeho družicového stupňa bude firma North American Avation (dnes súčasť Boeingu). Prvotný kontrakt počítal s výrobou piatich letuschopných exemplárov orbitera. Prvá misia sa mala uskutočniť v roku 1978, dva roky po dokončení prvého prototypu. North American Avation bola prostredníctvom svojej pobočky Rocketdyne aj dodávateľom hlavných motorov raketoplánu. Zmluvy na výrobu ďalších častí, u ktorých sa nepredpokladal taký zdĺhavý vývoj, NASA uzavrela až neskôr. Výrobu odhadzovacej nádrže s palivom označenej ako External Tank (ET) dostala firma Martin Marietta (dnes súčasť firmy Lockheed Martin) a pomocné štartovacie motory vyrobila Morton-Thiokol (dnes súčasť spoločnosti Northrop Grumman). Detaily prvej koncepcie boli dokončené v októbri 1972. Práce na niektorých komponentoch dostali subdodávatelia.
Loď ťahajúca po morskej hladine jeden z motorov SRB. Táto dvojica motorov pristávala na padákoch na morskej hladine, vďaka čomu ju bolo možné znova použiť, nie však toľkokrát ako družicový stupeň raketoplánu. Zdroj: commons.wikimedia.org
Pokračovanie
Predošlý diel seriálu
Rôzne koncepty raketoplánu. Zdroj: commons.wikimedia.org
