Prvá posádka Columbie v kabíne raketoplánu. Zdroj: NASA

Rekonštrukcia tepelného štítu prvého orbitera si napokon vyžiadala celý rok a skončila sa až 16. novembra 1980. V tomto roku program počítal už len zhruba so 40 štartmi za rok. To bol ale stále takmer desaťnásobok reálnej hodnoty, akú program počas svojho trvania dosiahol.

24. novembra 1980 sa Columbia konečne mohla presunúť do montážnej haly Vehicle Assembly Building (VAB), v ktorej bola pripojená k nádrži ET. K ET sa z oboch strán symetricky pripájali motory SRB. Celý tento komplex bol zostavený na mobilnom vypúšťacom zariadení Mobile Launcher platform (MLP). Dňa 29. decembra sa MLP so svojím nákladom vydal na sedemhodinovú cestu na štartovací komplex 39A, kde začali záverečné skúšky.

19. marca 1981 došlo v priebehu pozemných testov k nehode. Po úspešnom zakončení záverečných predštartovných operácií chcela skupina technikov skontrolovať systémy motorov SSME (Space Shuttle Main Engines). Technici uvoľnili panel, v následku čoho došlo k úniku dusíka. V nedýchateľnej atmosfére čistého dusíku stratili vedomie, pričom jeden z nich na mieste zomrel, a o dva týždne na následky tejto nehody zomrel aj ďalší technik.

Prvému štartu predchádzalo viac ako štvordňové odpočítavanie, pričom plánovaný dátum štartu bol 10. apríl 1981. V tento deň si dvojčlenná posádka obliekla skafandre EES (Ejection Escape Suit) vyvinuté špeciálne pre prvé lety raketoplánov. Mali slúžiť na ochranu posádky v prípade, že bude nutné sa v priebehu štartu alebo pristávania zo stroja katapultovať. Ich súčasťou bol tzv. anti-G oblek, ktorý pri manévroch s veľkým preťažením vytláča krv zo spodnej časti tela do hornej, aby sa predišlo škodlivým účinkom preťaženia na ľudský organizmus. Do vlastného skafandra sa nastupovalo zozadu. Vesta, ktorá sa navliekala na vrch tohto skafandra, obsahovala padákovú výstroj a plávaciu vestu.

Veliteľ a pilot už boli pripútaní vo svojich kreslách na palube raketoplánu. V tom však nastal problém so synchronizáciou jedného z počítačov. To znamenalo odklad štartu. Po šesť a pol hodine čakania posádka opustila raketoplán. Pilot Crippen sa nazdával, že riešenie problému s počítačom zaberie dlhú dobu. Na prekvapenie oboch členov posádky sa však už na druhý deň dozvedeli, že problém sa podarilo vyriešiť a štart je naplánovaný na nasledujúci deň, 12. apríla.

V určený deň teda posádka znova zaujala miesta vo svojich kreslách v kokpite Columbie. No rýchlo sa objavil ďalší problém – po sklopení priezorov na svojich prilbách astronauti nemohli dýchať. To však rýchlo vyriešili úpravou prípojok kyslíka. Ďalšie problémy sa už neobjavili.

Pripravovaná misia STS-1 bola označovaná za najriskantnejší let v dejinách kozmonautiky. Všetky ostatné kozmické lode boli predtým vyskúšané v bezpilotnom režime (hoci Sojuz neveľmi úspešne, čo sa odrazilo na tragédii pri jeho prvom pilotovanom lete). Americký raketoplán, na rozdiel od neskôr vyvinutého sovietskeho, však nebol schopný absolvovať celú misiu v bezpilotnom režime. Jeho kritickou časťou bola záverečná fáza pristávania. Hoci v 21. storočí po modernizácii raketoplánov bol vyvinutý spôsob, ako by so strojom dokázali pravdepodobne úspešne pristáť technici riadiaci ho zo Zeme, začiatkom 80-tych rokov to bola ešte hudba veľmi vzdialenej budúcnosti. Neodskúšaný bol nielen samotný družicový stupeň raketoplánu, ale aj celá unikátna štartovacia zostava, čiže aj nádrž ET a motory SRB. Posádka musela úplne dôverovať konštruktérom a technikom, že sa pri prípravách stroja na let nezmýlili. Navyše v prípade havárie boli možnosti záchrany posádky chabé. V katapultovacie kreslá nemali astronauti veľkú dôveru. Ak by boli použité v priebehu štartu pred oddelením motorov SRB, posádku by spaliny týchto motorov zabili. V 99 % prípadoch havárie by pre posádku neostávala žiadna nádej.