Predchádzajúci diel seriáluRáno 28. 1. 1986 posádka v modrých kombinézach vyšla z dverí prípravy posádok a za prítomnosti sledujúcich novinárov a rodiny nastúpila do dodávky, ktorá ju odviezla na rampu. Tam cez obslužné rameno a "bielu izbu" na jeho konci začali astronauti za pomoci technikov nastupovať do Challengera. Všetky akcie, vrátane následného uzavretia vstupného prielezu a kontroly jeho hermetickosti, dopadli bez problémov. Členmi posádky boli:
Francis R. Scobee (veliteľ), ktorý v roku 1984 absolvoval svoj prvý let do vesmíru –
STS-41-C,
Michael J. Smith (pilot), pre ktorého misia STS-51-L mala byť jeho prvým letom do vesmíru,
Ellison S. Onizuka (prvý letový špecialista), Havajčan, ktorý sa ako letový špecialista sa zúčastnil misie
STS-51-C,
Judith A. Resniková (druhý letový špecialista), ktorá svoj prvý let absolvovala v roku 1984 na palube raketoplánu Discovery pri misii
STS-41-D a stala sa tak druhou Američankou vo vesmíre (po Sally Ridovej) a celkove iba štvrtou ženou vo vesmíre,
Ronald E. McNair (tretí letový špecialista), ktorý svoj prvý let absolvoval pri misii
STS-41-B vo funkcii letového špecialistu v roku 1984,
Gregory B. Jarvis (druhý palubný špecialista) zamestnanec firmy Hughes Aircraft Co., kde pracoval na vývoji niektorých družíc, ktorý bol do posádky misie STS-51-L zaradený iba tri mesiace pred jej štartom a trochu nelogicky, nakoľko sa žiadna družica jeho firmy pri tomto lete na palube nenachádzala. Pritom mal, ako iba jeden z dvoch členov posádky, svojho náhradníka.
Najznámejšou členkou posádky však bola nepochybne učiteľka Christa McAuliffeová (prvý palubný špecialista), prvá žena-civilistka, ktorá mala letieť do vesmíru.
Na pilotnej palube sedel vľavo vo veliteľskom kresle Francis Scobee, vpravo od neho pilot Michael Smith. Za ním v druhom rade sedel Ellison Onizuka, vľavo od neho (medzi pilotmi v druhom rade) bola Judith Resniková. Na obytnej palube sedeli ďalší traja astronauti: Uprostred Georgy Jarvis, po jeho pravej ruke Christa McAuliffeová a vľavo Ronald McNair. McNair a Onizuka si pri pristávaní mali vymeniť miesta, aby sa aj McNair mohol pozerať z okna. Zo spodnej, obytnej paluby, totiž prakticky nie je pri pripútaní v kreslách výhľad von.
Napriek mimoriadne mrazivému počasiu a teplotám zhruba o 15° nižším, než boli najnižšie teploty, pri ktorých raketoplán predtým štartoval, raketoplán Challenger vzlietol na svoju poslednú cestu o 11:38 miestneho času. Týmto štartom sa začala v poradí 25. misia amerického raketoplánu a 10. let družicového stupňa Challenger.
Ako sa neskôr ukázalo, už krátko po štarte zaznamenali sledovacie kamery niečo, čo nebolo celkom v poriadku. Išlo o malý obláčik čierneho dymu (pozri obrázok) z netesnosti, ktorý sa objavil v čase podľa jedného zdroja +0,445 sekúnd, podľa iného T+0,678 sekúnd. Nachádzal sa zhruba v oblasti spodného spoja pravého motora SRB s nádržou ET. Podľa počítačových simulácií v tomto mieste došlo k najväčšiemu prúdeniu vzduchu a tým pádom aj k najväčšiemu poklesu teploty na povrchu raketoplánu. Netesnosť spôsobila strata pružnosti gumových krúžkov medzi jednotlivými segmentmi motora. Do takto vzniknutej štrbiny vnikli spaliny a začali prepaľovať jednak gumové tesnenie a jednak vonkajší kryt motora. Tento dym sledovali kamery až do 12. sekundy letu, kedy sa škára pôsobením aerodynamických síl sama na chvíľu utesnila.
V okamihu štartu Resniková nadšene zakričala: "Skvelé!" Vzápätí sa pridal aj veliteľ Scobee: "Ideme na to!" Nikto na palube a ani v riadiacom stredisku nemal ani najmenšie podozrenie, že by mohli mať vážne problémy – a ak by ich aj mali, v tejto chvíli už bolo neskoro. Horenie motorov SRB sa nedá nedeštruktívnou cestou zastaviť a nie je možné ich ani predčasne odhodiť a vykonať núdzový pristávací manéver.
Pokračovanie