Prechádzajúci diel seriáluSTS-61-A bola posledná misia Challengera, ktorá prebehla úspešne až do konca. Počas tejto misie jedinýkrát letela raketoplánom až osemčlenná posádka, čo bol dodnes, aj po presne štyridsiatich rokoch, najväčší počet osôb v jednej kozmickej lodi, a vo svojej dobe, čo už ale bolo prekonané, aj najväčší počet ľudí vo vesmíre naraz. Išlo o sedem mužov a jednu ženu. Medzi mužskými členmi posádky boli dvaja Nemci – fyzikovia – a jeden Holanďan. Nemecko ako prvý štát v histórii letov raketoplánov zaplatilo všetky náklady spojené s touto misiou. Išlo tak v podstate o nemeckú výpravu. Dôvodom posily v maximálnom počte členov posádky raketoplánu bol náročný vedecký program.
Cieľom letu boli predovšetkým mikrogravitačné experimenty v laboratóriu Spacelab D-1 (skratka od Deutschland 1). Okrem pretlakového hermetizovaného modulu Spacelabu sa v nákladovom priestore raketoplánu nachádzal aj kontajner MEA s materiálovými experimentmi. Pokusy sa týkali hlavne fyziky kvapalín, procesov kryštalizácie a tuhnutia a vplyvu bezváhového stavu na živé organizmy. V nákladovom priestore sa tiež nachádzala družica GLOMR, ktorú sa pokúsili vypustiť už pri lete
STS-51-B, ale neúspešne. Celkový počet experimentov na palube bol 76.
Raketoplán odštartoval z rampy 39-A Kennedyho vesmírneho strediska 30. októbra 1985 v čase 17.00 UT, čo bolo podľa miestneho času pravé poludnie. Pred štartom sa vyskytla chyba na palivovej batérii č. 1, v ktorej poklesla teplota mimo povoleného rozsahu. Vzhľadom na to, že ostatné dve batérie dokázali zabezpečovať energiu pre všetky experimenty, však bol štart aj napriek poruche povolený.
Krátko po navedení na suborbitálnu dráhu v čase T+11 minút sa vyskytol ďalší problém: zlyhal regulátor tlaku hélia v pravom module zadných motorov RCS a prevádzkový tlak začal klesať. Posádka Challengera však problém vyriešila prechodom na druhú nezávislú prívodovú vetvu. V čase T+45 min bol raketoplán navedený na operačnú, takmer kruhovú obežnú dráhu okolo Zeme vo výške 330 km.
Posádka raketoplánu sa rozdelila na dve zmeny pracujúce každá 12 hodín. Prvá, nazývaná "modrá", nastúpila do práce 3 hodiny 30 minút po štarte a začala s oživovaním Spacelabu. Riadenie oživeného laboratória potom prevzalo západonemecké stredisko. V Nemeckej spolkovej republike mohli sledovať experimenty v priamom prenose. Komunikačným jazykom však bola angličtina s výnimkou prípadov núdze. Druhá zmena sa označovala ako "červená". Vďaka dvom zmenám prebiehali pokusy nepretržite.
V prvý deň misie bola vypustená vojenská družica pomáhajúca pri detekcii ponoriek pod vodou. Počas sedemdňovej misie sa uskutočnilo asi 80% plánovaného programu. Počas letu posádka zápasila s technickými problémami, medzi ktoré patrilo aj unikanie vzduchu zo Spacelabu. Astronauti opravovali, čo sa dalo, a pokiaľ nebola možná oprava, program sa upravoval. Posádka aj ich vedeckí spolupracovníci v dôsledku týchto problémov požadovali predĺženie letu o jeden deň. Z dôvodu zmienenej poruchy palivovej batérie však riadiace stredisko žiadosť zamietlo.
Posledný experiment sa uskutočnil 6. novembra počas pristávania. Bola to skúška riadenia pomocou ovládateľného predného podvozku. Túto zmenu v konštrukcii si vynútili problémy počas pristávania misie STS-51-D. Challenger napokon bezpečne pristál v čase 17:44 UT na dráhe 17 Edwards AFB. Podobná vedecká misia raketoplánu plne pod vedením Nemecka sa plánovala už o dva roky. Ďalší osud orbitera Challenger však nielen tieto plány zmaril.
Pokračovanie nabudúce