Predchádzajúci diel seriálu

Vinou nedostatku skúseností a nespoľahlivosti prvých nosných rakiet veľa kozmických sond skončilo v počiatkoch kozmonautiky haváriou v priebehu štartu. Ich náklady ani nedostali príležitosť ukázať, či sú skonštruované správne a či dokážu splniť svoje úlohy. Prvým telesom, ktorému sa to aspoň čiastočne podarilo, bol tretí pokus o dosiahnutie Mesiaca – americká sonda Pioneer 1. Hoci ju Spojené štáty aj Sovietsky zväz jednoznačne označujú ako neúspešnú, predsa sa len dostala ďalej ako prvé dve kozmické sondy. Prekročila hranicu vesmíru, stala sa oficiálne kozmickým telesom a doletela až do tretiny vzdialenosti k Mesiacu, kým na ňu doľahla chyba jej rakety a ona sa zrútila naspäť na Zem.

Pioneer 1 bola veľmi podobná svojej neúspešnej predchodkyni a rovnaké boli aj jej ciele. Bola zároveň vôbec prvým telesom vypusteným novozaloženou organizáciou NASA. Štartovala 11. októbra 1958. Kvôli programovej chybe riadenia nosnej rakety však sonda dosiahla nižšiu rýchlosť, než bolo potrebné na opustenie sféry gravitačného vplyvu Zeme. Taktiež odchýlka v smere činila asi 3,5°. Sonda preto zostala na balistickej trajektórii s maximálnou výškou 113 800 km. Napriek tejto vzdialenosti nedosiahla ani len obežnú dráhu okolo Zeme a po dosiahnutí najvyššieho bodu padala naspäť. V priebehu letu boli v obmedzenom rozsahu vykonávané vedecké merania. Pioneer 1 merala tvar a rozmery radiačných pásov Zeme, skúmala kozmické žiarenie, hustotu mikrometeoroidov a medziplanetárne magnetické pole. Stala sa tak vlastne prvou medziplanetárnou kozmickou sondou. Komunikácia v smere Zem-sonda prebiehala na 115 MHz cez elektrickú dipólovú anténu. Niektoré prijaté údaje však bolo treba brať s rezervou. Zistilo sa, že ionizačná komora na výskum kozmického žiarenia netesnila dobre, a tak boli niektoré výsledky zaťažené veľkou chybou. Vôbec nebola použitá mesačná televízna kamera na mapovanie Mesiaca, keďže sonda sa k tomuto telesu dostatočne nepriblížila. Po 43 h 17,5 min od štartu zhorela v atmosfére nad Tichým oceánom.

Podobne ako pri štarte sondy Pioneer 0, aj pri Pioneer 1 mala jej sovietska konkurentka odštartovať len o jeden deň neskôr. Aj ona sa veľmi podobala svojej neúspešnej predchodkyni. Postihol ju však rovnaký osud. Jej nosná raketa, rovnakého typu ako v predošlom prípade, po štarte letela len o pár sekúnd dlhšie ako pri prvom pokuse, kým sa z rovnakých príčim rozpadla.

Na ťahu boli Spojené štáty. 8. novembra 1958 vypustili ďalšiu takmer identickú sondu programu Pioneer, Pioneer 2. Tentoraz bola obohatená o teleskop kozmického žiarenia, aj vďaka čomu jej hmotnosť dosahovala takmer 40 kg. Po vzlete na vrchole nosnej rakety Thor-Able prvé dva stupne pracovali uspokojivo a dosiahli kozmický priestor. Tretí stupeň rakety, ktorý mal sondu naviesť na finálnu dráhu k Mesiacu, sa však nezažihol. Sonda tak bola, podobne ako Pioneer 1, odsúdená na pád do zemskej atmosféry. Najvyšší bod jej dráhy navyše ležal oveľa nižšie ako v predošlom prípade, iba 1550 km od Zeme. Primerane tomu bol krátky aj jej let. Napriek tomu však sonda získala aspoň malé množstvo vedeckých údajov. Jej ionizačná komora tentoraz pracovala dobre a zistilo sa, že nad rovníkom je úroveň radiácie nižšia, ako sa predpokladalo. Ďalším objavom bola vyššia hustota mikrometeoroidov v blízkosti Zeme než vo vzdialenejších oblastiach. Technici sa pokúsili tiež použiť mesačnú kameru aspoň na snímkovanie Zeme, ale vinou toho, že väčšina dráhy sondy viedla ponad nočnú stranou našej planéty, neboli získané žiadne použiteľné zábery.

5. decembra 1958 skúsili šťastie znova Sovieti. Ich kozmická sonda, podobná svojim predchodkyniam, vystúpala na špici nosnej rakety Luna 8K72 do väčšej výšky ako ony. Ani jej však nebolo súdené dosiahnuť vesmír. Po 245 sekundách letu sa v dôsledku zadrenia čerpadla peroxidu vodíka motory rakety vypli a tá sa so svojím nákladom zrútila naspäť na Zem.

Pokračovanie