Predchádzajúci diel seriálu

Navonok pôsobili nepilotované kozmické preteky USA a Sovietskeho zväzu ako nerovný súboj. Hoci počty zlyhaní na oboch stranách boli rovnaké, Sovietsky zväz svoje neúspechy starostlivo zamlčal a naopak, úspech Luny 1, značne medializoval, i keď v skutočnosti sa hlavný cieľ misie splniť nepodarilo. Desaťkrát taký vzdialený prelet americkej sondy Pioneer 4 s oveľa chudobnejšou vedeckou výbavou mu sotva mohol konkurovať. Predošlé neúspešné Pioneery však aspoň dosiahli vesmír a priniesli z neho cenné merania, čo sa žiadnej predchádzajúcej Lune vinou jej nosnej rakety nepodarilo. V ďalšej fáze dobývania Mesiaca sovietskymi Lunami a americkými Pioneermi sa ale miska váh úspešnosti začala ešte jednoznačnejšie nakláňať na sovietsku stranu. No nebolo to hneď.

Po niekoľkomesačnej pauze bola na Bajkonure na vrchole rakety Luna 8K72 pripravená na let ďalšia sonda. Podobala sa predošlým, jej hmotnosť však už stúpla zhruba na 234 kg. Hmotnosť sa často udáva ako 390 kg, tá však zahŕňa aj vybavenie v poslednom stupni rakety. Pribudol jej radarový výškometer na meranie vzdialenosti od Mesiaca. Opäť nechýbalo ani vedecké vybavenie vnútri samotného raketového stupňa a nádrž so sodíkom. 18. júna 1959 raketa začala stúpať z odpaľovacej rampy, ďaleko však nedoletela. Po 153 sekundách letu zlyhal incerciálny riadiaci systém rakety, čím sa vymkla spod kontroly. Technik riadiaceho strediska preto vyslal povel na jej zničenie.

Pokus o štart sa zopakoval s identickou sondou o štvrť roka neskôr. 12. septembra 1959 sa v čase 06:39:42 UT vzniesla k oblohe sonda Luna 2. Dovtedy neveľmi spoľahlivá raketa Luna 8K72 po prvý raz naviedla svoj náklad na správnu dráhu. Šesť hodín po štarte, počas cesty k Mesiacu, posledný raketový stupeň opäť vypustil sodíkový oblak – akúsi umelú kométu. Mala jasnosť na hranici pozorovateľnosti voľným okom a jeho pozorovanie potvrdili astronomické observatóriá. Sonda počas letu vysielala signál na troch rôznych frekvenciách, aby sa dala sledovať jej poloha. Luna 2 sa tiež pokúšala zmerať magnetické pole Mesiaca, čo sa jej nepodarilo. Najprv sa predpokladalo, že zlyhal magnetometer, no merania boli správne – Mesiac skutočne nemá magnetické pole.

Krátko pred dopadom sondu automaticky postriekal dezinfekčný prostriedok, aby nedošlo ku kontaminácii Mesiaca pozemskými mikróbmi. Jej raketový stupeň, ktorý mal prakticky rovnakú dráhu a jeho dopad na Mesiac bol tiež nevyhnutný, však takto ošetrený nebol. Po 33,5 hodinách letu, dňa 13. septembra 1959 v čase 21:02:24 UT, dopadla Luna 2 ako prvý človekom vyrobený objekt na povrch Mesiaca. Kolízna rýchlosť predstavovala 3,3 km/s a uhol zrážky 60°. Pol hodiny po samotnej sonde dopadol na mesačný povrch aj jej posledný raketový stupeň. Zásah sa uskutočnil takmer v strede privrátenej strany Mesiaca, zhruba 800 km severne od rovníka, blízko kráterov Aristides, Archimedes a Autolycus.

Technologicky zaujímavé riešenie dostalo tiež zadanie dopraviť na Mesiac kovovú platničku s nápisom ZSSR a údajom s dátumom, kedy sonda Mesiac zasiahla. Pri dopade by sa však ceduľky zničili. Navyše sa nevedelo, ktorou stranou sonda do Mesiaca narazí, pretože na rozdiel od moderných sond ešte nebola stabilizovaná, čiže sa pri lete voľne prevaľovala v priestore. Technici preto dali platničkám päťuholníkový tvar a poskladali z nich dve malé gule. Dovnútra týchto gulí umiestnili výbušninu, ktorá mala explodovať v okamihu nárazu na Mesiac. Aktivovať ju mali naozaj iba extrémne nárazy, čím sa zaistila bezpečnosť technikov na rampe. Dokonca ju nemal aktivovať ani náraz sondy do Zeme v prípade havárie nosnej rakety. Pri náraze na Mesiac trhavina zničila tie zložky gule, ktoré sa náhodou nachádzali v smere dole aj po stranách. Tie päťuholníky, ktoré sa však nachádzali oproti miestu nárazu, mala nálož vymrštiť nahor takou rýchlosťou, že opätovný dopad na Mesiac mali prežiť.

Testovanie tohto systému na Zemi bolo podivuhodné. Keďže sovietski konštruktéri ešte nevedeli postaviť delo, ktoré by testovaciu guľu vymrštilo dostatočnou rýchlosťou oproti imitácii mesačnej pôdy, postavili dve delá oproti sebe. Projektilom jedného bola guľa s erbami, projektilom druhého zase nádobka s analógiou mesačnej pôdy. Pri zrážke oboch gúľ vystrelených naraz sa dosiahla rýchlosť, aká sa očakávala pri dopade sondy na povrch. Po uspokojivom výsledku testov potom jedna, menšia guľa putovala na palubu sondy, druhá, väčšia na posledný raketový stupeň. Je pravdepodobné, že medzi troskami Luny 2 na Mesiaci tak ležia aj čitateľné emblémy už zaniknutej veľmoci, ktorá ju vyslala.

Hoci Luna 2 bola po šiestich neúspešných pokusoch prvá bezpochyby úspešná sonda vyslaná na Mesiac, priniesla aj dôležité údaje o radiačných pásoch Zeme.

Pokračovanie nabudúce