Nedávno sme oslavovali 50. výročie prvého pristátia ľudí na Mesiaci. Je pritom pozoruhodné, že ľudia sa po povrchu Mesiaca prechádzali skôr, než sa aspoň stroju podarilo vôbec pristáť na povrchu cudzej planéty. Výročie prvého mäkkého pristátia na cudzej planéte oslavujeme až tento rok. Absolvovala ho sonda Venera 7 na našej najbližšej planéte – Venuši.
Misia bola súčasťou sovietskeho programu Venera, v preklade Venuša. Po prvotných neúspechoch, pri ktorých sondy buď nedosiahli svoj cieľ, alebo z neho neodoslali žiadne údaje, vznikla dvojica atmosférických sond Venera 5 a Venera 6. Tie štartovali začiatkom roka 1969. Obe dosiahli planétu a úspešne poslali údaje zo zostupu jej atmosférou. Veneru 5 zničili atmosférické podmienky asi 25 km nad povrchom Venuše, Venera 6 sa odmlčala len 10-12 km nad povrchom Venuše. Dosiahnutie povrchu sa pri týchto misiách ani neočakávalo.
Predošlé sondy, ktoré Venušu obleteli a vstupovali do jej atmosféry, potvrdili, čo vedci začínali tušiť už v prvej polovici 20. storočia – podmienky na Venuši sú mimoriadne drsné. Sondy boli vystavené súčasne trom druhom nepriaznivých vplyvov – ohromujúcemu tlaku, teplote a rozpúšťadlám. Technici pre testovanie pristávacích modulov preto vyrobili tlakové komory, v ktorých boli podmienky ešte drsnejšie. Pristávacie puzdro Venery 7 radšej vyrobili odolnejšie aj za cenu, že tak zostalo menej miesta pre vedecké vybavenie. Výsledná sonda však bola napriek redukovanej výbave taká ťažká, že o 20 kg presahovala limit nosnosti svojej rakety Molnija-M. Samotnú raketu preto technici odľahčili vybraním telemetrie jej štvrtého stupňa.
Molnija – typ nosnej rakety, ktoré vynášal okrem iného aj sondy k Venuši. Zdroj: commons.wikimedia.org
Venera 7 štartovala 17. augusta 1970. V tom istom štartovacom okne k Venuši, len o päť dní neskôr, štartovala druhá, sesterská sonda. Tá ale zlyhala, po zhruba jedenástich týždňoch zanikla v zemskej atmosfére. Označenie Venera preto nikdy nedostala. Jej dvojča však opustilo parkovaciu obežnú dráhu Zeme, vykonalo dve korekcie dráhy a napokon Venušu šťastlivo dosiahlo. Vo vzdialenosti 300 000 km od nej (v menšej vzdialenosti ako medzi Zemou a Mesiacom) pristávací modul začal dobíjať svoje akumulátory. Súčasne sa vychladil na teplotu -8°C.
15. decembra 1970 začal zostupovať do venušskej atmosféry nad nočnou stranou planéty. Pristávanie trvalo iba sedemnásť minút a zmena rýchlosti sa odohrala s obrovským preťažením. Posledných pár desiatok sekúnd však nešlo podľa plánu. Pád sondy mal stlmiť padák. Zostup sa však stále zrýchľoval – niečo sa stalo s padákom. Pravdepodobne sa zložil pod vplyvom turbulencií. Signál zo sondy sa prerušil, no potom sa ho podarilo znova zachytiť. Bol však až stokrát slabší ako počas zostupu, pretože Venera 7 nevysielala priamo na Zem. Pri drsnom dopade sa prevrátila na bok. Aj tak však dokázala ešte 23 minút vysielať údaje, hoci údaje o teplote boli nejednoznačné. Oscilovali medzi hodnotami 457°C a 474°C. Teplota aj nameraný tlak, 90-násobok pozemského tlaku, sa blížili súčasným známym hodnotám, aj napriek drsnejšiemu pristátiu sondy. Viac ako teplotu a tlak sonda na povrchu zistiť pravdepodobne nemala. Na snímkovanie nebola vybavená. To mala skúsiť – a tiež úspešne zvládla – až Venera 9. Preto napriek tvrdému dopadu v záverečných fázach možno misiu Venery 7 považovať za úspešnú.
Replika pristávacieho modulu Venery-7. Zdroj: commons.wikimedia.org
Konštruktéri sa tiež poučili z chýb a ďalšiu dvojicu identických sond, ktoré vyslali v nasledujúcom štartovacom okne v roku 1972, už vybavili lepšie. Pod lepšiu výbavu spadalo aj to, že Venera 8 už nebola taká odolná ako jej predchodkyňa, keďže sa hodnoty teploty a tlaku na povrchu spresnili. Vďaka tomu do nej mohol byť inštalovaný lepší padák a viac prístrojového vybavenia.
Sonda zamierila na nočnú stranu planéty Venuše. Zdroj: commons.wikimedia.org
