Medzinárodná astronomická únia pevnú podobu spojníc, na rozdiel od hraníc súhvezdí, neurčila. Rôzni autori hviezdnych máp si ich preto kreslia odlišne. Ani tie najznámejšie a najvýraznejšie súhvezdia nemávajú u jednotlivých kultúr jednotnú podobu spojníc. O slabších ani nehovoriac.
Čo vlastne spojnice sú? Ide o myslené čiary medzi niektorými voľným okom viditeľnými hviezdami v súhvezdí, ktoré sa zakresľujú vo hviezdnych mapách. Hviezdy spojené spojnicami nemajú, až na pár výnimiek, vôbec nič spoločného. Ostatne, to platí pre všetky hviezdy daného súhvezdia, nielen pre tie pospájané. Spolu s faktom, že súhvezdie je definované ako ohraničená plocha na oblohe, nie ako obrazec, to vedie k jasnému záveru: spojnice nie sú nutné. Nemajú nijaké fyzikálne ani astrometrické opodstatnenie. Znamená to však, že sú úplne zbytočné?
Predstavme si, že by sme oblohu poznali len ako katalogizované hviezdy bez spojníc. A teraz by sme sa pokúsili ďalekohľadom bez automatického navádzania nájsť nejaký objekt neviditeľný voľným okom. Ako by sme vedeli, kam ho namieriť? Mapa by nám ukázala, ako majú byť rozostavené hviezdy viditeľné voľným okom v uhlovej blízkosti cieľového objektu. No rozlíšiť od seba jednotlivé hviezdy je bez prístroja ťažké. Všetky sa javia ako viac-menej identické body. Ich jediným dobre rozlíšiteľným znakom je jasnosť. Aj to však len do určitej miery. Primalé rozdiely jasností ľudské oko rozpoznať nevie. Jasnosť teda nie je dostačujúcim parametrom na jednoznačné určenie hviezdy ani za veľmi dobrej viditeľnosti. To ani nevravíme o faktoroch, ktoré môžu jasnosť skresľovať. Jednak ide o prirodzené utlmenie jasnosti hviezd v blízkosti obzoru, jednak o možné zoslabenie riasovitými oblakmi.
Poloha hviezd na nebeskej sfére – ich azimut a výška – je tiež problematická. Keďže Zem rotuje a obloha sa v dôsledku toho zdanlivo pohybuje, pre daný časový okamih a dané miesto na Zemi musí byť pre každú jednu hviezdu vypočítaná, čo nie je praktické.
Retiazka hlavy Škorpióna (vľavo), oblúčika Severnej koruny (v strede) a Južnej koruny (vpravo) nám ukazujú zriedkavé príklady zreteľných línií hviezd. Prevzaté z programu Celestron´s TheSky.
Čo však pozorovateľ zvládne aj bez výpočtov a prístrojov? Zistiť identitu hviezdy prostredníctvom jej hviezdneho okolia, objektov, ktoré ju obklopujú. Na tú rotácia Zeme nemá vplyv. Pre ľudskú pamäť je však nesmierne náročné držať predstavu hviezd ako izolovaných bodov. Problémy by sa dostavili už na začiatku. Museli by sme nájsť hviezdu, ktorej identita je zrejmá (ale na základe čoho? jasnosti?) a od ktorej sa možno odraziť. Ak by sme aj takúto hviezdu našli, museli by sme sa pohybovať pohľadom od hviezdy k hviezde, naniesť niekde určitú uhlovú vzdialenosť, vytvoriť si úsečky, trojuholníky. A nakoniec by sme sa pristihli pri tom, že si vytvárame z hviezd vlastné obrazce!
Prečo však práve takéto? A prečo sú pomenované podľa objektov, ktoré – azda s výnimkou Trojuholníka a Južného trojuholníka – nepripomínajú? Odpoveď na druhú otázku môžeme opäť získať jednoduchým experimentom. Zoberieme si hviezdnu mapu, na ktorej sú vyobrazené iba hviezdy, nie spojnice. Pokúsme sa hviezdy pospájať do nejakého zjavného a samozrejmého obrazca, ktorý očividne niečo pripomína každému, kto naň pozrie. Je to nemožné. Hviezdy sú na oblohe roztrúsené úplne náhodne. Bola by mimoriadne veľká zhoda okolností, aby náhodným zoskupením vytvorili nejaký zjavný obrazec. Obrazce preto sú schematické, skratkovité a symbolické. Ich mená zostali väčšinou ako terminus technicus, nie ako nápoveda toho, na čo sa má hľadaný obrazec podobať. A prečo majú práve takéto mená? Úlohu pri ich zavádzaní hrala história, tradícia, zvyklosť a úcta k našim predkom. Ich obrazotvornosť poslúžila na vytvorenie charakteristických obrazcov najznámejších súhvezdí. Nebol dôvod nahradiť ich inými obrazcami a astronómovia, ktorí sa o to v priebehu vekov pokúšali, narazili na problémy s prijatím u odbornej aj širokej verejnosti. Preto obrazce zostávajú po starom, niektoré už celé tisícročia.
Výrez mapy zimnej oblohy so spojnicami súhvezdí. Zdroj:commons.wikimedia.org
