Maximilián Hell (II.) - Vedecká činnosť
Tomáš Dobrovodský - 2012-04-18

Ephemerides astronomicae ad meridianum Vindobonensem

14. apríla 2012 si pripomíname 220 rokov od smrti Maximiliána Hella. Nášho rodáka, ktorý sa veľkými písmenami zapísal do života astronómie 18. storočia v Európe. No a keďže v tomto roku máme možnosť pozorovať aj astronomický úkaz, ktorý Hella najviac preslávil, prinášame vám seriál článkov o živote a diele tohto učenca. V tejto druhej časti je to rozprávanie o období jeho tvorivej vedeckej činnosti.


Medzníkom v jeho ďalšom živote bol rok 1755, keď sa po smrti Marinnoniho, známeho astronóma tej doby a riaditeľa viedenského observatória, stáva jeho nástupcom. Funkciu riaditeľa zastáva až do svojej smrti. Do tohto obdobia spadajú najplodnejšie roky jeho života, prednášky z astronómie na viedenskej univerzite, vedecká expedícia za polárny kruh roku 1769, vydávanie preslávených Ephemeríd i ďalších vedeckých a odborných rozpráv, budovanie univerzitnej hvezdárne v Budíne, hvezdárne v Jágri a jeho ostatná všestranná činnosť.     


V roku 1777 bola premiestnená univerzita z Trnavy do Budína. Technickú a organizačnú stránku preloženia univerzity mal z poverenia cisárskeho dvora J. W. Kempelen. S preložením univerzity bola spojená aj úloha prenesenia univerzitnej hvezdárne z Trnavy do Budína. J. Kempelen spolu s M. Hellom vybrali na budínskom hrade miesto pre umiestnenie univerzitnej hvezdárne. M. Hell mal vybudovať hvezdáreň na takej úrovni, aby zodpovedala požiadavkám doby, potrebám vedy a centrálneho vysokoškolského učilišťa. M. Hell často konzultoval s J. Kempelenom, ktorý bol známy ako vynikajúci mechanik, objaviteľ mnohých patentov a zlepšení, ako aj výborný staviteľ. M. Hell sa čoskoro pustil do prebudovávania starého budínskeho hradu na novú hvezdáreň. Práca sa mu darila a jeho dielo bolo čoskoro korunované úspechom. Jeho najbližší spolupracovník Ján Sajnovics bol roku 1773 menovaný za riaditeľa budínskej hvezdárne.


O vybudovanie hvezdárne požiadal M. Hella aj jágerský arcibiskup Karol Eszterházy, ktorý bol veľkým milovníkom vied a umenia. Podľa svedectva Karola Windischa, historika a geografa – rodáka z Bratislavy jágerská hvezdáreň zriadená M. Hellom predstihla všetky očakávania. K. Windisch v diele „Geograpfie des Königreiches Ungarn“ popisuje túto hvezdáreň ako vynikajúce dielo. V Jágri vybudoval M. Hell za podpory grófa K. Esterházyho veľkú vedeckú knižnicu. V dnešnej arcibiskupskej knižnici v Jágri sa nachádza katalóg z roku 1893, v ktorom je uvedených 880 zväzkov astronomických diel, väčšiu časť získal práve M. Hell.  


Hoci Hellova činnosť je mnohostranná, najväčší význam má v oblasti astronómie. Keď si uvedomíme celý rad negatívnych faktorov, ktoré mali v tom čase všeobecnú platnosť a s ktorými musel Hell tvrdo zápasiť, až vtedy pochopíme veľkosť ducha a osobnosti M. Hella. Ešte v polovici 18. storočia na všetkých školách, a teda aj na univerzitách habsburskej monarchie sa fyzikálne vedy prednášali stále v duchu Aristotela a scholastiky, v astronómii bol uznávaný len geocentrický systém, hoci ho už dávno predtým prekonal M. Koperník, J. Kepler, G. Galilei a nakoniec aj I. Newton. M. Hell bol vlastne prvý, kto na pôde viedenskej univerzity dôsledne prekonával a potláčal tieto zastaralé, nevedecké názory. Stal sa vlastne jedným zo zakladateľov novovekej astronomickej vedy. Preto ani neprekvapuje, že sa jeho zásluhou a pod jeho vedením stáva astronomické observatórium vo Viedni nielen ústredným observatóriom v monarchii, ale že si táto inštitúcia získava uznávané miesto aj vo vtedajšom astronomickom svete.


Hvezdárne nemali vtedy iba vedecký alebo pedagogický význam, ale plnili aj iné praktické úlohy, napríklad pri zisťovaní času, v meteorologickom pozorovaní a pod. To plne zodpovedalo Hellovým záujmom, teda spojenie vedy a praxe mohol uplatniť už od roku 1755. Vtedy ho poverili vyučovať mechaniku a prednášať budúcim umelcom a konštruktérom. Čoskoro však túto prácu musel nechať, pretože ho mimoriadne zaťažovala práca dvorného astronóma, matematika, ako aj vydávanie astronomickej ročenky Ephemerides astronomicae ad meridianum Vindobonensem.


Charakteristickou Hellovou črtou je zmysel pre exaktnosť, systematická experimentálna pozorovateľská a vlastná praktická výskumná činnosť. Dokladom toho sú Ephemerides Astronomicae, pravidelne vydávaná astronomická ročenka, ktorá vychádzala začiatkom každého roku,  ktorú redigoval sám M. Hell. V Ephemeridách boli na každý rok vypočítané pohyby Slnka, Mesiaca a planét, ako aj iné astronomické výpočty a údaje. Prvý ročník vyšiel roku 1757 a prvých 22 vydaní spracoval a vydal sám M. Hell. Ročníky 1769 – 1771 vydal jeho spolupracovník Anton Pilgram (Hell bol v tom čase na svojej výskumnej ceste na severe), neskoršie vydania pripravoval Hell so svojím asistentom a neskorším nástupcom vo funkcii riaditeľa viedenského observatória – Frantzom de Paula Triesneckerom. Význam jeho edície pochopíme aj z toho, že vychádza celé polstoročie, až do roku 1807 a prvé ročníky vyšli o celé desaťročie skôr, ako podobné britské odborné astronomické periodikum a skoro o dve desaťročia predbehli aj vydávanie podobnej edície v berlínskej akadémii. Ephemeridy boli v tom čase nielen pravidelným publikačným orgánom na zverejňovanie pozorovaní viedenského observatória, ale stali sa aj publikačným fórom významných európskych astronómov.


- pokračovanie onedlho -


 


Autorkou pôvodného textu s názvom "Maximilián Hell - život a jeho dielo" je Doc. RNDr. Elena Ferencová, CSc. Článok bol publikovaný v zborníku referátov zo seminára "Venus Transit 2004", ktorý vydal Astronomický ústav SAV, Tatranská Lomnica, str. 54-62.