V posledný januárový deň sme slávili okrúhle výročie významného astronomického objavu. Uplynulo 160 rokov od chvíle, kedy americký optik Alvan Graham Clark objavil prvého známeho bieleho trpaslíka – hviezdu Sírius B. Sprevádza najjasnejšiu hviezdu nočnej oblohy, Sírius A.

Existencia tohto malými ďalekohľadmi neviditeľného spoločníka však bola predpovedaná už skôr. Friedrich Wilhelm Bessel spozoroval, že Sírius sa nepohybuje po priamke, ale jeho dráha je mierne zvlnená. Z toho usúdil, že nepravidelnosti v jeho pohybe sú spôsobené nepozorovateľným spoločníkom, ktorý obieha spolu s hlavnou zložkou okolo spoločného ťažiska. V roku 1862 túto predpoveď svojím objavom potvrdil Clark, keď preveroval rozlišovaciu schopnosť svojho nového 45-cm ďalekohľadu.

Sírius A a Sírius B obehnú spoločné ťažisko raz za 50 rokov. Najmenšiu vzájomnú uhlovú vzdialenosť (2,5″) dosiahli v roku 1993 (1994). V roku 1990 bol ich odstup 4,5″, v roku 1985 8,2″. V roku 2008 ich delilo už 8 uhlových sekúnd. Najväčší odstup, 13″, dosiahli podľa jedného zdroja v roku 2019, podľa iného nás čaká v roku 2025. Skutočná vzájomná vzdialenosť tejto dvojice je približne 19,8 au, čo zhruba zodpovedá vzdialenosti Urána od Slnka.

Sírius B má spektrálny typ A5 a jasnosť 8,65 mag. Je teda teoreticky aj v dosahu menších astronomických ďalekohľadov, no stotisíckrát jasnejšia hlavná zložka ho natoľko prežaruje, že je veľmi ťažké ho pozorovať. Vhodné podmienky sú len pri najväčšom rozstupe. Jeho absolútna jasnosť dosahuje iba 11,4 mag, a teda je 100-krát menej svietivý ako Slnko. To však platí len pri viditeľnom spektre – v röntgenovej oblasti žiari menšia zložka oveľa intenzívnejšie ako väčšia. Keďže v čase objavu ešte neexistovala kategória hviezd biele trpaslíky, nízky jas Síria B sa pripisoval jeho údajne nízkej povrchovej teplote. Tento predpoklad však vyvrátilo prvé získané spektrum hviezdy z observatória Mount Wilson.

Sírius B je náš najbližší biely trpaslík a súčasne (čo nie je prekvapivé) prvý objavený biely trpaslík. Predstavuje prototyp bielych trpaslíkov, skolabovaných jadier hviezd na konci svojho vývoja. Biely trpaslík bude podľa predpokladov aj záverečné štádium života nášho Slnka i samotného Síria A.

V roku 1914 na základe presných pozorovaní pohybu Síria A odhadol Walter S. Adams hustotu Síria B na 500 kg/cm3. Bola to abnormálne veľká hodnota vtedy považovaná za nedosiahnuteľnú, a tak Adamsov výpočet nebol braný vážne. Vysvetlenie tohto javu podala až kvantová mechanika v 20. rokoch 20. storočia. Ukázalo sa, že atóm je väčšinou prázdnota, ktorá pripúšťa stlačenie do oveľa menšieho objemu. Tým sa vysvetlilo, ako môže byť hmota rovnajúca sa približne hmotnosti Slnka natlačená iba v približne 0,022-násobku priemeru Slnka. Skutočná hustota Síria B dosahuje 125 kg/cm3, čo je 90 000-násobok hustoty Slnka. Je to hviezda len o málo väčšia než Zem, podľa jedného zdroja 2,4-krát väčšia ako Zem, iný zdroj dokonca tvrdí, že Sírius B má len 90 % zemského priemeru. Gravitácia na jeho povrchu je 400 000-násobne silnejšia než príťažlivosť na povrchu Zeme.

Keďže sa predpokladá, že obe zložky dvojhviezd vznikajú (aspoň vo veľkej väčšine prípadov) súčasne, je pozoruhodný fakt, že jedna zložka Síria sa ešte nachádza na hlavnej postupnosti, zatiaľ čo druhá už dosiahla koniec svojho života. Navyše, rýchlejší vývoj zdá sa podstúpila menej hmotná zložka, pričom by to malo byť naopak. Tento rozpor možno vysvetliť tým, že Sírius B mal pri svojom vzniku väčšiu hmotnosť ako Sírius A. Bol asi trikrát hmotnejší než Slnko. Termojadrové reakcie v ňom prebiehali intenzívnejšie a svoje jadrové palivo si spálil skôr ako jeho menej hmotný spoločník. Po vyhorení vodíka v jadre sa Sírius B začal rozpínať na červeného obra a časť jeho hmoty vtedy prešla na Síria A. Preto je Sírius A v súčasnosti hmotnejší. Ešte smelšia teória hovorí, že Sírius B bol pri svojom zrode zhruba až šesťnásobne hmotnejší než Slnko, spektrálneho typu B3 až B5. Viac než 80 % svojej hmotnosti však mal stratiť prostredníctvom hviezdneho vetra. Vek dvojhviezdy odhadujeme na približne 230 miliónov rokov.