Lety človeka do vesmíru boli poznačené viacerými smrteľnými nehodami. Iba pri jednej jedinej z nich však posádka zahynula priamo vo vesmírnom priestore, čiže vo výške nad 100 km. Od tejto nešťastnej udalosti uplynula už polovica storočia.

Cieľom letu Sojuzu 11 s trojčlennou posádkou bola prvá sovietska vesmírna stanica Saľut. Túto stanicu mala navštíviť už posádka predchádzajúceho letu, Sojuzu 10, no nepodarilo sa. Chybou autopilota sa kozmickej lodi nedosiahlo pevné spojenie so stanicou. Kozmonauti preto nemohli prejsť na jej palubu. Sklamaná posádka sa musela vrátiť naspäť na Zem. Ich nasledovníci v Sojuze 11, Georgij Dobrovoľskij, Vladislav Volkov a Viktor Pacajev tak získali prvenstvo ako prvá posádka prvej vesmírnej stanice na svete a dočasne aj ako posádka tráviaca vo vesmíre najdlhšiu dobu. Žiaľ, ich prvenstvo smrti vo vesmíre si história pamätá viac.

Pôvodne mala na túto misiu letieť iná posádka, ktorej by velil slávny Alexej Leonov – prvý človek, čo v skafandri vystúpil do kozmického priestoru. Tri dni pred štartom sa ale u jedného z jeho dvoch kolegov, Kubasova, zistilo podozrenie na tuberkulózu. Preto namiesto hlavnej posádky nastúpila trojčlenná záložná posádka. Neskôr sa ukázalo, že Kubasov nemal tuberkulózu, len alergickú reakciu na insekticíd. Do vesmíru neskôr letel ešte dva razy.

Kozmická loď Sojuz 11 odštartovala 6. júna 1971 o 5:55 SEČ z kozmodrómu Bajkonur. Vzlet aj spojenie so Saľutom tentoraz prebehli bez problémov. Kozmonautov na stanici privítal nepríjemný zápach, kvôli ktorému museli vymeniť ventilátory. Potom sa posádka pustila do plánovanej práce, ktorá prebiehala osem hodín denne šesť dní v týždni. Ďalšie dve hodiny boli venované povinným cvičeniam, aby kozmonautom neochablo svalstvo. Každý člen posádky pracoval v inej tretine dňa. Ich program bol nabitý aj napriek tomu, že časť plánovaných pozorovaní vesmíru sa nepodarilo uskutočniť. Prvé dni letu boli venované preverovaniu a oživovaniu palubných systémov. Potom začali prebiehať biologické a lekárske merania, vyskúšali gama teleskop ANNA, astronomický ďalekohľad ORION, aparatúru pre meranie ionosféry ERA a nové navigačné prístroje. Veľa času bolo venovaného tiež pozorovaniu a snímkovaniu zemského povrchu.

Nedostatočný výcvik, stiesnený priestor, alergické reakcie na prístroje snímajúce ich telesné funkcie, posuny pracovného rytmu a osobné rozpory medzi členmi posádky náladu kozmonautov zhoršovali. V jedenásty deň letu dokonca vypukol na palube požiar. Posádke sa ho podarilo uhasiť, ale požadovala skrátenie letu naplánovaného na 25 dní. Napokon ale misia trvala takmer pôvodne plánovaný čas – 23 dní.

29. 6. 1971 nastal deň návratu. Posádka vykonala všetky prípravy, presunula sa do Sojuzu a uzavrela poklopy. Indikátor však ukazoval, že poklop Sojuzu je aj po uzavretí stále otvorený. Za pomoci riadiaceho strediska však tento problém vyriešili a od stanice sa odpojili. Po oddelení ešte asi hodinu leteli obe telesá vo formácii a Pacajev stanicu snímkoval. Na treťom samostatnom obehu zahájila posádka pristávací manéver. V čase 22:35:24 UTC sa na 187 sekúnd zapol brzdiaci motor. Dobrovolský túto procedúru ohlásil vopred riadiacemu stredisku. Bolo to jeho posledné spojenie so Zemou. Ukončenie zážihu už posádka neohlásila, čo bolo zvláštne, keďže v tej dobe leteli nad oblasťou, v ktorej bolo spojenie možné. Pristávanie pokračovalo hladko – orbitálny aj prístrojový úsek sa oddelili od návratového modulu. Len posádka aj napriek snahám riadiaceho strediska podozrivo mlčala. Zachytený bol jedine signál rádiomajáku. Podľa radaru bol pristávací modul na správnej dráhe a mieril do predpokladanej oblasti pristátia v stepi. Záchranné vrtuľníky uvideli loď klesať na padáku a oznámili riadiacemu stredisku úspešné pristátie. Optimizmus však bol predčasný.


Pokračovanie