Sojuz 11 pristál bezprobémovo, ale ticho. V blízkosti miesta pristátia už v tej chvíli dosadal na zem aj vrtuľník Mi-8 záchrannej skupiny. Záchranárov prekvapilo, že posádka modulu ležiaceho na boku neopustila kozmickú loď sama, ako bývalo zvykom. Najhoršie prekvapenie ich však ešte len čakalo.

 

Kozmonauti sa stále neozývali, ani keď členovia záchranných tímov prišli ku kabíne a začali búchať na jej poklop. Po vypáčení poklopu boli všetci traja členovia posádky nájdení bez známok života. Záchranári ich rýchlo dostali von a skúšali im dávať umelé dýchanie a masáž srdca. Oživovanie sa však nepodarilo, ani sa podariť nemohlo. Ako neskôr vysvitlo, v okamihu otvorenia lode už boli kozmonauti mŕtvi viac ako pol hodiny.

Medzi odborníkmi sa rozbehli špekulácie, či posádku nezabil príliš dlhý pobyt vo vesmíre. Nijaká posádka predtým takú dlhú dobu vo vesmíre nestrávila. Predošlí rekordmani, členovia posádky Sojuzu 9, sa navyše cítili ešte dlho po návrate zle. Preto už pred štartom panovali špekulácie, či sa posádka Sojuzu 9 so 17 dňami strávenými vo vesmíre nepriblížila k fyziologickej hranici, ktorú ľudské telo dokáže v stave beztiaže zvládnuť.

Ako však ukázala pitva, skutočná príčina smrti kozmonautov zo Sojuzu 11 bola úplne iná. Stal sa ňou únik vzduchu z pristávacieho modulu. Už od čias kozmickej lode Voschod nenosili sovietske posádky počas štartu a pristátia nijaké skafandre. Pri pyrotechnickom oddelení nepotrebných úsekov lode pred pristátím sa uvoľnil uzáver ventilu, ktorý mal vyrovnávať tlak na palube lode s okolitým tlakom v záverečných fázach pristávania, vo výške 5 km. Ventil sa ale otvoril už vo vesmíre. Kozmonauti počuli svišťanie unikajúceho vzduchu a v snahe nájsť zdroj úniku vypli rušivé rádiové spojenie so Zemou. Najprv podozrievali poklop, s ktorým boli už predtým problémy, no pochopili, že zlyhal ventil. Ďalšie drahocenné sekundy stratili skúšaním uzavretia nesprávneho ventilu. Chybný ventil sa však nachádzal presne na opačnej strane kabíny. Pacajev a Dobrovolskij sa odpútali zo svojich kresiel a naťahovali sa za ventilom. Únik vzduchu bol však príliš rýchly. Už zhruba po 13 sekundách sa vinou klesajúceho tlaku kozmonauti stali bezvládni, paralyzovaní. Na uzavretie ventilu bolo pritom treba 35 sekúnd.

Objavili sa im symptómy dekomresnej choroby vrátane kŕčov. Znížením bodu varu začala posádke bolestivo vrieť krv. O niekoľko sekúnd neskôr stratili vedomie. Vplyvom podltaku okolitého prostredia napokon kozmonautom popraskali pľúca a dýchacie cesty. Po približne 100 sekundách od začiatku poklesu tlaku umreli. Vákuum v kabíne trvalo asi 11 minút, kým sa loď v priebehu zostupu začala plniť vonkajšou atmosférou.

Následkom tragédie sa uskutočnilo mnoho technických zmien v kozmických lodiach Sojuz. Konštrukcia osudových ventilov sa zmenila, aby bolo možné uzavierať ich rýchlejšie. Posádky začali nepretržite, až do dnešných dní, používať počas štartu a pristátia novovyvinuté skafandre Sokol. Keďže kabíny vtedajších Sojuzov neboli na troch členov posádky v skafandroch stavané, spočiatku lietali v skafandroch iba dvojčlenné posádky. Až v roku 1980 sa misiou Sojuz T-3 obnovili trojčlenné lety.

Georgij Dobrovoľskij, Vladislav Volkov a Viktor Pacajev boli pochovaní do Kremeľskej steny vedľa Gagarina a Komarova. Ich smrť bola doposiaľ poslednou smrťou posádky za letu v sovietskom, neskôr ruskom kozmickom programe. Napriek dramatickým okamihom pri niekoľkých nasledujúcich letoch Sojuzov už o život neprišiel žiadny kozmonaut.

Stanica Saljut 1 už nikdy žiadnu návštevu nedostala. Mali ju navštíviť aj iné expedície, no po tragédii boli všetky lety Sojuzov pozastavené a bolo jasné, že sa neobnovia pred koncom životnosti stanice. Preto bola po 175 dňoch na obežnej dráhy riadene navedená do zemskej atmosféry. 11. októbra 1971 zapálila svoj motor, čím sa vystavila deštrukcii v riedkych horných vrstvách zemskej atmosféry. Jej zvyšky dopadli do Tichého oceánu.

Predošlý diel článku