Predchádzajúci diel seriálu

16. apríla 1973 sa Skylab uložený pod aerodynamickým krytom na rakete Saturn V vydal z montážnej haly VAB na štartovaciu rampu 39A. Jeho raketa mala pôvodne slúžiť na let na Mesiac, ale posledné mesačné expedície programu Apollo sa pre okresávajúci sa rozpočet zrušili. Na identickej rampe 39B už v tej dobe čakala raketa Saturn 1B s kozmickou loďou Apollo pre prvú posádku stanice. Po niekoľkých odkladoch Skylab vzlietol 14. mája 1973 v čase 17.30 UTC. Išlo o trinásty a posledný štart Saturnu V. Vzlet sledovalo zhruba 25 000 divákov.

Štart ale neprebehol dobre. Zhruba minútu po odpútaní sa z rampy začala telemetria vykazovať anomálie. Ako sa neskor ukázalo, časť protimeteoritického štítu sa predčasne vyklápala. Štít sa začal trhať a zvyšoval odpor, ktorý naň atmosféra kládla. Pár sekúnd na to sa časť štítu odtrhla a vrazila do adaptéra samotnej rakety. Trosky štítu potom vrazili do druhého adaptéra medzi prvým a druhým stupňom rakety, kde znefunkčnili nálož, ktorou sa adaptér odpája. Technici na toto všetko ale nestačili zareagovať a let ďalej zdanlivo pokračoval normálne, bez známok toho, že stanica je vážne poškodená.

158 sekúnd po štarte vyhorel prvý stupeň a vzápätí začal pracovať druhý stupeň rakety. Objavili sa ďalšie anomálie, na ktoré však prišli technici až neskôr. Vyplývali z toho, že adaptér s poškodenou náložou sa neoddelil, hoci telemetria ukazovala, že áno. Raketa nezrýchľovala podľa plánu, ale vďaka veľkej rezerve sa jej podarilo dostať svoj náklad na plánovanú obežnú dráhu. 589 sekúnd po štarte dohorelo aj palivo v druhom stupni. Ten sa oddelil od stanice nasledovaný adaptérom medzi raketou a stanicou… a jedným odtrhnutým krídlom solárnych panelov. Toto krídlo bolo vinou poškodenia protimeteoritického štítu pootvorené a poslednú ranu mu zasadili spaliny motorčekov. Uvoľnený, zmrzačený Skylab mal chvíľu problémy s orientáciou, ktoré ale prestali.

Odhodenie aerodynamického krytu a vysunutie ATM prebehlo pre zmenu bez problémov. Vnútri stanice však stúpala teplota, pretože zvyšky protimeteoritického štítu neposkytovali stanici dostatočnú ochranu pred slnečným žiarením. Navyše stanici sa zjavne nerozvinula jej sústava dvoch hlavných panelov. Technici netušili, že o jeden panel stanica definitívne prišla a druhý sa zasekol do trosiek protimeteoritického štítu, takže sa roztvoril iba z malej časti. Hrozilo, že prehrievaná stanica vyrábajúca príliš malé množstvo elektriny nenaplní nič z očakávaní, ktoré do nej konštruktéri vkladali.

Štart prvej posádky naplánovaný na nasledujúci deň po štarte Skylabu sa odvolal. Trojica astronautov v zložení Pete Conrad, Paul Weitz a Joe Kerwin namiesto toho letela do Houstonu. Technici balansovali so stanicou medzi dvoma polohami, pričom v jednej sa síce znižovala teplota vnútri stanice, ale spolu s ňou klesalo množstvo elektrickej energie, ktorú produkovali už takmer výlučne len solárne panely v sekcii ATM. Ak tieto panely pracovníci riadiaceho strediska priaznivejšie naklonili k Slnku, teplota na stanici zase začala stúpať. Napokon ju technici udržiavali v kompromisnej polohe 45° smerom k dopadajúcim slnečným lúčom. Nakláňanie stanice však už v priebehu prvých troch dní letu spálilo takmer štvrtinu jej pohonných hmôt, ktoré nebolo možné dopĺňať.

Z troch návrhov, ako vyriešiť problém s prehrievaním, napokon zvíťazil najjednoduchší – cez malú prechodovú komorku na vysúvanie prístrojov by astronauti vysunuli provizórny slnečník, ktorý by cloniacu funkciu protimeteoritického štítu nahradil. A čo sa týka ochrany pred samotnými meteoroidmi, riziko zrážky s nimi bolo považované za prijateľné, v tomto smere sa teda nepodnikli opatrenia žiadne. Vypracoval sa tiež postup, ako uvoľniť druhé, zaseknuté hlavné krídlo solárneho panelu stanice. Štart Apolla bol odložený na 25. mája a aby sa tento termín stihol, na výrobe, nalodení materiálov a náradia aj na nácviku jeho inštalácie sa pracovalo nepretržite, dňom i nocou.

Pokračovanie nabudúce