Viditeľné svetlo, najmä svetlo v rozmedzí vlnových dĺžok 520-570 nm (zelené svetlo), môže podnietiť odparovanie vody. V experimentoch sa rýchlosť odparovania vody pod viditeľným svetlom ukázala vyššia, ako je možné na základe samotného tepla.

V spojení s ďalšími pozorovaniami vedci tvrdia, že keď svetlo svieti na vodu, jednotlivé častice svetla (fotóny) môžu prerušiť väzby, ktoré spájajú molekuly vody, čím sa do vzduchu uvoľnia zhluky molekúl. Zatiaľ ide len o predpoklad, ktorý vyplýva z experimentov.

Za normálnych okolností je odparovanie spôsobené teplom, a to tak, že molekuly vody v kvapaline kmitajú rýchlejšie. Táto dodatočná energia môže prerušiť niektoré väzby medzi molekulami v kvapaline, čo umožní molekulám uniknúť ako vodná para. Na základe toho, koľko tepla kvapalina prijíme, sa dá vypočítať predpokladané množstvo pary. Viditeľné svetlo môže pomôcť odparovaniu vody v dôsledku tepla, ktoré odovzdáva, avšak doposiaľ sa nepredpokladalo, že by mohlo väzby medzi molekulami vody aj priamo prerušiť.

V novej štúdii si vedci posvietili na vodu obsiahnutú v poréznych hydrogéloch, materiáloch, ktoré veľmi dobré vedia nasať vodu. Efekt nastáva tam, kde sa vzduch stretáva s vodou, a hydrogély, ktoré vedci študovali, obsahujú nespočetné množstvo pórov, štrbín a dier, kde sa tieto dve prostredia, vzduch a voda stretávajú, čo umožňuje prerušenie väzieb, odštiepenie vody a jej následný únik vo forme vyparovania. V niektorých prípadoch bola rýchlosť odparovania viac ako dvojnásobná oproti tomu, ako by sa odparovala vďaka teplu. Ba čo viac, rýchlosť odparovania sa menila s vlnovou dĺžkou svetla. Zelené svetlo spôsobilo najvyššiu rýchlosť odparovania.

Táto závislosť na vlnovej dĺžke je práve základom pre danú hypotézu. Ak na niečo svietime viditeľným svetlom, nie sme si istí, či je to samotné svetlo alebo teplo zo svetla, ktoré spôsobuje odparovanie. Ak to však závisí od vlnovej dĺžky, je to dôkaz, že je to práve svetlo, čo to spôsobuje. Okrem toho bolo pri experimentoch zistené, že k nadmernému  odparovaniu nedošlo, keď sa zmenil zdroj. Teda ak sa namiesto svetla použil ohrievač.

Keď teplo spôsobuje odparovanie, molekuly zvyčajne unikajú jedna po druhej. Ale merania teploty pary nad hydrogélom naznačujú, že keď svetlo spôsobuje odparovanie, molekuly vody unikajú v zhlukoch. Potom sa samotné zhluky vyparia, rozbijú sa na jednotlivé molekuly vody a ochladzujú paru v danom procese.

Vo všeobecnosti bola nameraná teplota pary vyššia bližšie k hydrogélu, rovnako ako keď je para najhorúcejšia priamo nad hladinou vriacej vody. Ale v oblaku pary asi 8 až 14 milimetrov nad povrchom sa teplota nemenila s výškou. To je podľa vedcov dôkaz o oblastiach nad hladinou, kde je vzduch nasýtený jednotlivými molekulami vody a kde sa zhluky neustále vyparujú a znovu kondenzujú.

V experimente je pekne vidieť zhluky molekúl, ktoré sa oddelia od hladiny či povrchu a až potom sa odparia. Každopádne vedci podrobne nevysvetľujú, ako by fotóny mohli prerušiť väzby, alebo prečo to najlepšie funguje so zeleným svetlom.

Vedci dúfajú, že tento efekt by sa dal využiť na praktické účely, ako sú efektívnejšie spôsoby výroby sladkej vody zo slanej vody.

Účinok môže byť v prírode rozšírený, vo vode a v poréznych materiáloch, ako je pôda alebo rastliny, alebo v penách na hladine oceánu, či na pobrežiach.