Na prahu nového roku nielen nás hvezdárov potešila astronomická udalosť - čiastočné zatmenie Slnka, ktorému predchádzalo famózne nočné divadlo v podobe "padajúcich hviezd" meteorického roja Kvadrantíd. Okrem toho planéta Zem prechádzala perihéliom (bod na obežnej dráhe Zeme k Slnku najbližší). Spleť týchto udalostí zapríčinila intenzívnejšie sledovanie vývoja poveternostnej situácie a hľadanie miest vhodných na pozorovanie obidvoch astronomických udalostí. Predpovede počasia naznačovali okrem čiastočnej strednej oblačnosti aj výskyt pomerne mohutnej inverzie v rozsiahlych častiach Slovenska, čo znamenalo presun väčšiny pozorovateľov do vyšších nadmorských výšok. Tieto predpovede sa aj potvrdili. Aj Žiari nad Hronom sa usadila nepreniknuteľná hmla, ktorá znemožnila pozorovanie zatmenia pre verejnosť.
Naša expedičná skupina troch vymrznutých pozorovateľov (Ďurdina, Harman, Kaniansky) po sledovaní celkom slušnej aktivity Kvadrantíd sa usadila na vrchole kopca Jasenie (770 m n.m.) nad obcou Budiná v lučeneckom okrese. Táto lokalita sa nám už v minulosti osvedčila svojou vynikajúcou polohou a takmer nulovým horizontom od východu po západ.
Na miesto sme dorazili necelé dve hodiny pred východom Slnka, čo nám umožnilo pokochať sa nádhernou scenériou ranných zôr, v ktorých postupne zanikali južné súhvezdia Škorpión a Strelec spolu s planétou Merkúr. Venuša ako ranná dominanta oblohy bola dobre viditeľná ešte aj počas vystupujúceho Slnka.
Orientáciu a jednotlivé polohy Slnka sme mali dopredu spočítané a vynesené do reálnej krajiny, trochu nás však zaskočila inverzia, „pochovajúc“ v sebe naše orientačné body – kopce Cerovej vrchoviny a maďarskej Mátry. Iné nám neostávalo len určiť polohy podľa buzoly. V zápätí sme rozostavili techniku a urobili prvé snímky. S nastupujúcim svetlom sa vynárali aj vrcholy Nízkych a Vysokých Tatier i blízkej Poľany. Magické more inverzie nám začínalo takmer pod nohami a tiahlo sa až po horizont v dĺžke dobrých 50 km. Teplomer síce ukazoval -10 stupňov, ale pocitovo bola relatívne príjemná zima. Aspoň pre nás, lebo fotobatérie sa vybíjali neuveriteľne rýchlo. Prvé lúče Slnka rozohrali bizarné farby na vrcholkoch inverzie a zároveň aj pohladili čipy v našich fotoaparátoch. Za zvuku cvakajúcich uzávierok sme sa kochali prekrásnou scenériou. Nasadili sme slnečné filtre a začali snímať „postupky“.
To už frčali aj dokumentačné časozberné kamery. Od severozápadu sa znenazdania začala nasúvať oblačnosť. Trochu sme zneisteli, ale našťastie sa oblačnosť postupne rozpúšťala. Asi v tretine zatmenia však začala pulzovať dovtedy takmer statická hmla. Chuchvalce sa prevaľovali cez náš hrebeň a bolo treba tomu primerane prispôsobovať aj expozície. Presne v polovici zatmenia nás hmla zahalila úplne. Neúmerná vlhkosť začala pôsobiť na techniku, ale hlavne na nás. Razom inoväťou obeleli foťáky, statívy a aj my. Keďže ani v nasledujúcich chvíľach nedochádzalo k zlepšeniu situácie, rozhodli sme sa dané miesto opustiť, avšak s hrejivým pocitom, že sa nám podarilo zdokumentovať aspoň polovicu priebehu zatmenia. Vďaka aj za to.
Foto: Michal Ďurdina, Marek Harman, Stanislav Kaniansky
Prvé slnečné lúče krátko pred zatmením
