Neutrónové hviezdy vznikajú v záverečných štádiách vývoja hviezd s počiatočnými hmotnosťami 10 až 50 Sĺnk. Potom, ako hviezda vybuchne ako supernova, ostane len jej “vyhorené“ jadro. Hmotnosť samotných neutrónových hviezd je v rozmedzí 1 až 3 Sĺnk, pričom ich priemer je len 10 – 20 km. Známe sú aj svojou rýchlou rotáciou a extrémnym magnetickým poľom. Magnetary sú podtriedou neutrónových hviezd s ešte 1000 krát silnejším magnetickým poľom. Týchto objektov je dnes známych len 15.

Predpokladá sa, že magnetické pole magnetaru je natoľko silné, že stáčaním deformuje kôru hviezdy. Produkuje pritom elektrické prúdy v podobe oblaku elektrónov obklopujúcich hviezdu. Tieto prúdy reagujú so žiarením pochádzajúcim z povrchu hviezdy a produkujú silné röntgenové žiarenie detekovateľné družicami ako sú napr. XMM-Newton a Integral.

Až doteraz bol elektrónový oblak okolo magnetarov len teoretickým predpokladom. Vedci z Univerzity v Amsterdame dokázali prítomnosť elektrónových oblakov okolo magnetarov vytvorením teoretického modelu, zahrňujúceho do výpočtov správanie sa týchto oblakov. Následne ho aplikovali na údaje z pozorovaní družíc XMM-Newton a Integral obsahujúce merania hustoty a teploty elektrónov v ich magnetosférach. Vyplýva z nich, že zvláštne röntgenové žiarenie je z veľkej časti spôsobené elektrónovými oblakmi 1000 krát hustejšími ako v normálnej neutrónovej hviezde. Model presne vysvetľuje podmienky v okolí všetkých 15 magnetarov.
Tieto výsledky vytvorili potrebný spoj medzi pozorovaniami a fyzikálnymi procesmi a tím pracuje na podrobnejšom modeli na plné porozumenie správania sa látky pod vplyvom tak silného magnetického poľa.



(zdroj:www.spaceflightnow.com)