Časový vývin búrky (jasný útvar označený štvorčekom) nasnímaný pomocou adaptívnej optiky ďalekohľadu Gemini North.

Pozorovania pozemskými ďalekohľadmi odhalili na najväčšom mesiaci Saturna - Titane búrku veľkých rozmerov. Práve takéto búrky môžu plniť vyschnuté riečiská odfotené už sondou Huygens pri jej zostupe hustou atmosférou nad rovníkovou oblasťou mesiaca.

Ďalekohľady Gemini North a Infrared Telescope Facility (IRFT) na Havaji nasnímali mraky v blízkosti rovníka zaberajúce oblasť veľkú približne ako India.

Počas uplynulých 8 rokov bola v rovníkovej časti Titanu pozorovaná oblačnosť pokrývajúca menej ako 1% jeho povrchu. V apríli 2008 však v priebehu 3 týždňov oblačnosť dramaticky vzrástla. Najprv v šírkach okolo -30°, neskôr bližšie pri rovníku.

Proces sformovania mrakov zatiaľ nie je známy, no správa sa ako explózia v atmosfére, pričom vlny šíriace sa z tohto miesta vytvárajú následne ďalšie oblaky. Za niekoľko dní pokrývala oblačnosť južný pól a občasné mraky siahali až k rovníku.

Hoci v stredných šírkach a blízkosti pólov boli mraky pozorované počas mnohých rokov, nevedelo sa, či je možné formovanie sa oblakov aj pri rovníku.

Ukázalo sa, že búrka v jednej oblasti môže spustiť formovanie oblakov aj v jej širokom okolí. Je možné, že súčasťou búrky je aj metánový dážď padajúci na vyprahnuté rovníkové oblasti.  Presne tu v januári 2005 pristála aj sonda Huygens a nasnímala vyschnuté riečiská. Najprv sa zdalo, že tieto pomerne malé riečiská popierajú model atmosféry predpovedaný na základe púštnych podmienok prevládajúcich v rovníkových oblastiach Titanu. Ich prítomnosť sa vedci snažili vysvetliť presakovaním metánu z podložia. Dnes sa zdá, že špekuláciám je koniec. Nikto totiž neuvažoval, že lokálna búrka sa môže rozšíriť do takýchto globálnych rozmerov. Rovnaké správanie sa pritom pozoruje aj v našej zemskej atmosfére.

Dnes sonda Cassini prelieta okolo Titanu približne každých 6 týždňov, takže sprievodné monitorovanie pozemskými ďalekohľadmi hrá významnú úlohu v študovaní štruktúr, ako je táto rýchlo sa vyvíjajúca búrka. Jeden rok na Titane však trvá až 30 pozemských rokov, preto potrebujeme ešte mnoho rokov pozorovaní, aby sme úplne porozumeli miestnym sezónnym zmenám počasia. Je to podobné, ako keby sme sa snažili pochopiť celoročné zmeny počasia na Zemi, a pritom ich sledovali len od januára do polovice marca.



(zdroj:www.astronomynow.com)