Jadro hviezdokopy M 13 na zábere z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. Zdroj: http://www.spacetelescope.org

Súhvezdie, do ktorého mieri rýchlosťou 19,5 km/s slnečná sústava, vyniká záhadnými dvojhviezdami. Preslávila ho však najmä hviezdokopa, do ktorej bolo vyslané posolstvo mimozemšťanom.

Alfa Herculis má meno Ras Algethi. Je druhou najjasnejšou hviezdou súhvezdia a označenie alfa dostala preto, lebo prvé tri písmená gréckej abecedy Bayer priradil k trom najjužnejšie ležiacim jasným hviezdam Herkula, nie k trom najjasnejším. Hlavná zložka Ras Algethi je červený nadobor, jedna z najväčších hviezd, aké poznáme. Ak by sme tohto giganta umiestnili do stredu slnečnej sústavy, aj pri najskromnejších odhadoch jej priemeru by jej povrch siahal ďaleko za dráhu Marsu. Ako iné červené nadobry, aj Ras Algethi má extrémne nízku hustotu – len desaťmilióntinu gramu na cm². V malom ďalekohľade možno pri hlavnej zložke uvidieť žltého obra zahaleného do oblakov plynov z hlavnej hviezdy.

Zéta Herculis je pekná dvojhviezda. Zložky majú magnitúdy 2,9 a 5,53 a ich stredný rozstup je 1,6″. Keďže perióda ich obehu predstavuje len 34,5 roka, pozičný uhol a vzdialenosť sa rýchlo menia. Obežná dráha je veľmi výstredná a vzdialenosť sa mení od 8 AU po 21 AU. Pri takejto excentricite je veľmi nepravdepodobné, že by niektorá z hviezd mala planéty.

Inou ľahko pozorovateľnou dvojhviezdou je kappa, Marsik. Jeho zložky majú magnitúdy 5,3 a 6,5 a sú vzdialené 28″. Sú to obry spaľujúce hélium, jeden typu G8, druhý K1. Vzhľadom na podobnosť spektrálnych typov je trochu záhadou, prečo staré pozorovania tvrdia, že hviezdy majú rozličné farby. Ide o fyzickú dvojhviezdu? Sotva, hoci jej zložky majú rovnaký vlastný pohyb priestorom a možno sú aj rovnako ďaleko od Slnka. Jedna má však vek 400 miliónov rokov a druhá 700 miliónov rokov, pričom zložky fyzickej dvojhviezdy by mali byť rovnako staré. Bola zistená aj odlišnosť v zastúpení ťažších prvkov, čo by sa u dvojice fyzických súrodencov zrodených z rovnakej zárodočnej hmloviny nemalo stať. A napokon, aj zmena ich rozstupu za storočia pozorovaní je priveľká na to, aby šlo o orbitálny pohyb.

Iota Herculis sa nachádza tak blízko pri súhvezdí Draka, že občas ju pozorovatelia mylne priradia k nemu. Je to horúci podobor s dvoma spektroskopickými sprievodcami. Skoro dve uhlové minúty od hlavnej hviezdy leží aj vizuálny spoločník typu K s magnitúdou 11,8. Pre jeho veľkú vzdialenosť od hlavnej zložky astronómovia predpokladali, že bude iba zdanlivý, no merania v dvadsiatom storočí ukázali, že má rovnaký priestorový pohyb ako ona. Slapové sily našej Galaxie ho v priebehu vekov zo systému uvoľnia.
95 Herculis tvorí dvojica hviezd piatej magnitúdy, ktorú od seba delí 6,3″. Keď astronómovia v 19. storočí začali používať achromatické objektívy potláčajúce farebnú chybu, nazvali túto dvojicu „zelené jablko“ a „červená čerešňa“. V skutočnosti ale ide o pár so spektrálnymi typmi A a G! Niektorí astronómovia sa preto domnievajú, že hviezdy mohli od čias svojho pomenovania zmeniť farby, lenže teórie hovoria, že na zmenu farby hviezdy potrebujú oveľa dlhšiu dobu ako niekoľko ľudských generácií.

Najznámejším objektom v tomto súhvezdí a jedným z najkrajších objektov severnej oblohy je hviezdokopa M 13. Pri približovaní sa k jadru hustota hviezd prudko vzrastá – v kocke s priemerom asi tri svetelné roky v centre kopy by sme našli priemerne vyše 100 hviezd. V roku 1974 bola pri otvorení rádioteleskopu v Arecibo v Portoriku odoslaná rádiová správa smerom k M 13. Voľba tejto hviezdokopy vychádzala z faktu, že obsahuje veľmi staré hviezdy a ak majú planéty, mali dosť času, aby sa na nich život plne rozvinul. No keďže hviezdy M 13 prakticky neobsahujú ťažšie prvky než vodík a hélium, a preto sa okolo nich nemohli sformovať planéty s pevným povrchom, nie je tento scenár pravdepodobný. Navyše signál bude vo vzdialenosti hviezdokopy už taký slabý, že splynie s rádiovým šumom.



Mapa Herkula. Autor: Jana Plauchová