Albireo, jedna z najznámejších a najfarebnejších dvojhviezd na oblohe. Kredit: Henryk Kowalewski

Jeho najjasnejšia hviezda alfa, známy Deneb, sa pôvodne volal Deneb el Adige. Meno pochádza z arabského názvu Al Dhanab al Dajajah, čo znamená „chvost sliepky“. A prečo sliepky? Pretože starovekí Gréci si pod hviezdami dnešnej Labute predstavovali tohto menej honosného vtáka. Deneb je dvadsiata najjasnejšia hviezda nočnej oblohy, ale zo všetkých päťdesiatich najjasnejších hviezd sa môže pochváliť najväčšou absolútnou magnitúdou. Je 54 400-krát žiarivejší než Slnko a má 114-krát väčší priemer ako ono. Jedna otáčka okolo vlastnej osi Denebu pri takomto rozmere aj pri rýchlosti otáčania 30 km/s, čo je mimochodom hodnota obežnej rýchlosti Zeme okolo Slnka, trvá pol roka.

Ak by sme Deneb presunuli do vzdialenosti našej najjasnejšej hviezdy Sírius, dosiahol by magnitúdu Mesiaca v splne. Na mieste Vegy, najjasnejšej hviezdy letnej oblohy, by mal magnitúdu -7,8. To je pätnásťnásobok jasnosti Venuše, najjasnejšieho bodového zdroja svetla na pozemskej oblohe, a my by sme ho poľahky videli aj za denného svetla. Vo svojej reálnej vzdialenosti 1 425 ly je však iba hviezdičkou magnitúdy 1,25. Deneb je najvzdialenejšia spomedzi všetkých hviezd s prvou magnitúdou.

Beta Cygni je tiež známa. Nazýva sa Albireo. Nie je však druhou najjasnejšou hviezdou Labute, ako naznačuje Bayerovo označenie, ale až piatou. Preslávila sa ako ľahko rozložiteľná a veľmi pekná dvojhviezda. Hlavná zložka je zlatožltý obor jasný 3,2 mag. Viditeľný sprievodca piatej magnitúdy je modrobiela hviezda hlavnej postupnosti. Menej známe však je, že hlavná zložka v skutočnosti ukrýva takmer rovnako hmotného a žiarivého sprievodcu ako je pozorovateľná vedľajšia zložka. No tento druhý sprievodca sa pri hlavnej hviezde nachádza tak blízko, že sa nijakým ďalekohľadom nedá odlíšiť.



Hviezda gama, Sadr, ktorá leží pred komplexom temných a žiariacich hmlovín. Jednou z nich je symetrická Hmlovina Motýľ. Kredit: Erik Larsen

Slabá tau Cygni je výnimočná tým, že má až osem ďalekohľadom rozlíšiteľných sprievodcov, ktorí pripomínajú malú otvorenú hviezdokopu. Na základe dnešných poznatkov vieme, že najmenej traja z nich sú iba zdanliví sprievodcovia hlavnej zložky premietajúci sa náhodou do jej blízkosti.

V súhvezdí sa ďalej nachádza viac ako tisíc jasných dvojhviezd, obrovské množstvo viacnásobných hviezd a otvorených hviezdokôp. Cez Labuť prechádza Mliečna cesta a aj voľným okom sa na nej dá vidieť tmavý pruh, ktorý vytvára dojem, akoby sa v danom úseku rozdvojovala. Ide o mračná tmavého medzihviezdneho materiálu s dĺžkou až 130°, ktorý zatieňuje svetlo hviezd ležiacich za nimi. Sú známe pod názvom Tmavá trhlina v Labuti a sú od nás vzdialené asi 3 300 ly. Ich okrúhlo rozšírený koniec v blízkosti Denebu sa občas označuje ako Severné Uhoľné vrece. Názov naráža na hmlovinu Uhoľné vrece v Južnom kríži. Druhý komplex tmavých hmlovín zasahujúci do Labute zo severu a končiaci západne od hviezdokopy M 39 sa volá Komínová temná hmlovina LG3.



Riasy, jeden z najznámejších hmlovinových komplexov Labute, zvyšok po explózii supernovy. Kredit: Ljubinko Jovanovic

Okrem známych emisných hmlovín Severná Amerika, Pelikán a Riasy tu nájdeme napríklad aj menej známe hmloviny Motýľ, Kukla, Kosák, Tulipán, či Žmurkajúce oko. Známych planetárnych hmlovín je v Labuti štrnásť, ak počítame aj NGC 7027, ktorej zaradenie k planetárnym hmlovinám bolo pre jej čudesný tvar sporné. Zároveň je na planetárnu hmlovinu neobyčajne masívna, má až tri hmotnosti Slnka.

Napokon sa tu nachádza aj intenzívny rádiový zdroj Cygnus A. Po Slnku a Cassiopeii A je to najjasnejší rádiový zdroj na oblohe. Ide o rádiovú eliptickú galaxiu, najvýkonnejšiu galaxiu v blízkom vesmíre.



Mapa súhvezdia Labuť. Kredit: Jana Plauchová