Oranžový obor Arktúr, jedna z najjasnejších hviezd oblohy. Kredit: NASA

Pastier nevyniká množstvom zaujímavých deep-sky objektov, ale o to viac je v ňom pozoruhodných hviezd. Z tohto súhvezdia k našim očiam nedoletelo len najjasnejšie stabilné svetlo na severnej oblohe, ale tiež najvzdialenejšie voľným okom viditeľné žiarenie.

Najjasnejšia hviezda alfa, Arktúr, je s nultou magnitúdou štvrtá najjasnejšia hviezda nočnej oblohy a najjasnejšia hviezda severnej oblohy. Aj vďaka tomu sa stal prvou hviezdou vôbec, ktorá bola za dňa pozorovaná ďalekohľadom. V roku 1933 jeho svetlo symbolicky zaplo slávnostného osvetlenia výstavy v Chicagu, ktorá sa naposledy konala 40 rokov predtým, pretože zhruba za takú dlhú dobu sa svetlo z Arktúra dostane na Zem. Arktúr je tiež význačný rýchlym vlastným pohybom, pretože vznikol v inej časti Galaxie. O 100 000 rokov bude od nás vzdialený 211 svetelných rokov a jasný už len 3,9 mag. Zároveň sa presunie do blízkosti súhvezdia Havrana. Podľa jednej hypotézy Arktúr dokonca ani nevznikol v našej Galaxii, ale v jednej z jej satelitných galaxií, ktoré naša Galaxia časom pohltila.

Epsilon Boo sa nazýva Izar, z arabského výrazu pôvodne značiaceho „pás“. Ďalšie meno, Pulcherrima, „najkrajšia“, jej dal F. G. W. Struve, ktorý ju objavil, a považoval ju za najkrajšiu dvojhviezdu na oblohe. Jasnejšia oranžová zložka tretej magnitúdy sa javí ako zlatožltá. Vo vzdialenosti asi 3″ má slabšiu modrú hviezdu piatej magnitúdy. Od svojho objavu pred 170 rokmi stihli urobiť menej než tri percentá svojho obehu. Pre profesionálnych astronómov nie je Izar nijako zvlášť zaujímavý okrem toho, že predstavuje pekný príklad vývoja hviezd, ale amatérski astronómovia ho obľubujú pre pôsobivý vzhľad.




Vľavo: Porovnanie veľkosti Arktúra a Slnka. Kredit: commons.wikimedia.org. Vpravo: Zeta Bootis oddelená na dve samostatné zložky. Kredit: commons.wikimedia.org

V roku 1993 zaznamenalo observatórium Rosat na obežnej dráhe Zeme z bety Bootis, z Nekkaru, 10-minútové vzplanutie röntgenového žiarenia. Bolo omnoho silnejšie, než sú tieto vzplanutia na Slnku. Ak hviezda nemá sprievodcu – a pravdepodobne ho nemá – potom ide o prvú známu chladnú osamelú obriu hviezdu, ktorá vykazuje takúto silnú aktivitu.

Dvojhviezdou je aj gama, Arich. Hlavná zložka je obor typu A. Je to premenná hviezda, magnitúda sa mení z dôvodu pulzovania. Je zvláštne, že niektoré časti hviezdy sa v rámci pulzu pohybujú smerom dnu, kým iné v rovnakom čase smerom von.

Zéta Bootis, hviezda tvoriaca jednu z nôh Pastiera, je spektroskopickou dvojhviezdou s oboma zložkami typu A2. Výnimočné na nej je, že optická neoddeliteľnosť tejto dvojhviezdy je iba dočasná. Môže za to extrémne výstredná dráha dvojice, vďaka ktorej sa ich vzdialenosť mení od 210 miliónov po 9 500 miliónov km. Keď sú hviezdy k sebe najbližšie, ich vzdialenosť sa rovná približne vzdialenosti Marsu od Slnka a pri vzdialenosti celej sústavy od nás – 180 ly – ich nemožno od seba vizuálne oddeliť. Pri najväčšom vzájomnom rozstupe, ktorý je väčší než vzdialenosť Pluta od Slnka, je síce možné rozlíšiť hviezdy aj ich spektrá, ale musí sa na to použiť program na spracovanie obrazu.

Théta Bootis má nie často používané meno Asellus Primus znamenajúce „prvý oslík“. Názov sa vzťahuje na jej polohu za ojom Veľkého voza spolu s dvoma ďalšími hviezdami (druhý a tretí oslík), ktoré akoby ťahali voz – hoci vo vyobrazeniach predstavujú skôr Pastierove prsty. Nie je známe, prečo ich potom Bayer nazval oslíkmi. Jej röntgenové žiarenie naznačuje prítomnosť horúcej koróny, ale zatiaľ sa nenašiel žiadny dôkaz o existencii magnetického poľa tejto hviezdy, čo je zvláštne, pretože práve magnetické pole sa považuje za príčinu ohrevu koróny u Slnka. Má sprievodcu, vzdialeného červeného trpaslíka, ktorý sa pod vplyvom pôsobenia slapových síl Galaxie zrejme časom od hlavnej zložky odpúta.



Gama záblesk GRB080319B. Na obrázku vpravo vľavo vidíme tento záblesk zachytený röntgenovým družicovým observatóriom Swift, vpravo v kombinácii viditeľného a ultrafialového žiarenia. Kredit: NASA

19. marca 2008 sa Pastier nakrátko stal výnimočným – práve v tomto súhvezdí mohli totiž ľudia voľným okom zahliadnuť svetlo z najvzdialenejšieho zdroja vôbec, ktoré kedy mohol človek vidieť bez ďalekohľadu. Išlo o vzplanutie gama žiarenia s označením GRB080319B. Ako každý záblesk gama žiarenia, aj tento však rýchlo pohasol.



Mapa Pastiera. Kredit: Jana Plauchová