Perzeus, podľa gréckej legendy nevlastný brat Herkula a Polluxa z Blížencov, je pekné, jasné súhvezdie jesennej oblohy. Možno ho nájsť pod plytšou časťou „W“ jeho mytologickej svokry – Kasiopeje.
Najjasnejšia hviezda alfa, Algenib, sa volá rovnako ako hviezda gama Pegasi. Okolo alfa Persei sa nachádza voľné zoskupenie hviezd, z ktorých najjasnejšie možno vidieť aj voľným okom. Toto zoskupenie sa označuje ako Melotte 20 a jeho členmi sú aj psí, 29, 31 a 34 Persei. Nádherný pohľad na túto skupinu poskytuje najmä zorné pole ďalekohľadu. Približne za 90 000 rokov sa táto pohybová hviezdokopa posunie po nebeskej klenbe asi o 1°.
Najznámejšou hviezdou súhvezdia však nie je alfa, ale beta Persei nazývaná Algol. Stala sa jedinou pravidelne premennou hviezdou známou už v stredoveku. Zatmenie Algola je jav, ktorý sa dá ľahko sledovať aj voľným okom. Algol dal názov celej skupine premenných hviezd, ktorých zložky sú približne guľatého tvaru – jestvujú totiž aj dvojhviezdy so zložkami, ktoré gravitácia výrazne zdeformovala, či dokonca dvojhviezdy, ktorých zložky sú tak blízko, že majú spoločnú atmosféru.
Simulácia hviezdnej asociácie okolo hviezdy Algenib. Zdroj: commons.wikimedia.org
Zéta Persei patrí k pozoruhodnému zhluku hviezd ležiacemu asi 8° severne od Plejád v
súhvezdí Býka, práve na rozhraní oboch súhvezdí. Na rozdiel od hviezdokopy pri hviezde Algenib v tomto prípade ide o tzv. hviezdnu asociáciu, našu najbližšiu asociáciu. Vzdialená je od Zeme takmer 1 000 ly a vznikla asi pred 1,5 miliónom rokov. Všetky hviezdy tejto asociácie sú biele až modravé s extrémnou svietivosťou. Samotná jasnejšia zložka zéta Persei má napríklad svietivosť až 6 000-krát väčšiu ako Slnko a povrchovú teplotu presahujúcu 20 000 K.
Súhvezdím prechádza časť Mliečnej cesty, i keď v týchto oblastiach nedosahuje veľkú hustotu, pretože pohľad do Perzea je pohľadom na Mliečnu cestu smerom k okraju Galaxie. Napriek tomu sa tu nachádza veľké množstvo otvorených hviezdokôp, hviezdnych polí a hmlovín. Jedným z najznámejších a najobľúbenejších objektov amatérskych astronómov je dvojitá hviezdokopa pomenovaná ako chí a h Persei (čítaj chí a há persei). Túto nádhernú hviezdokopu môžeme za vhodných podmienok na tmavej oblohe vidieť už voľným okom asi v polovičnej vzdialenosti medzi hviezdami éta Persei (Miram) a Ruchbach z Kasiopeje. Hoci jej objav pravdepodobne predchádza históriu, je zaujímavé, že už v Hipparchovom katalógu je uvedená ako dvojitá hviezdokopa. Patrí do asociácie okolo zéta Persei. Je zaujímavé, že v zdanlivej blízkosti h Persei prelietavali relatívne krátko po sebe dve jasné kométy: 17P/Holmes v roku 2007 a C/2009 R1 McNaught v roku 2010.
Planetárna hmlovina M 76 (NGC 650/651) je známa aj ako Malá činka. Dvojité označenie v NGC katalógu vzniklo tým, že Herschel si pri jej pozorovaní myslel, že ide o dve dotýkajúce sa nezávislé hmloviny. Je to jeden z najslabších objektov Messierovho katalógu.
Podľa súhvezdia Perzea sa nazýva aj najvzdialenejšie špirálové rameno od stredu Galaxie. Rameno Perzea je jedno z hlavných ramien a objavil ho americký astronóm William Morgan. Neobopína súvisle celú Galaxiu, ale tvorí ho séria oddelených mrakov mladých hviezd a hmlovín. Obsahuje aj početné zvyšky supernov.
Perzeida nad teleskopmi VLT. Zdroj: commons.wikimedia.org
V tomto súhvezdí leží radiant azda najobľúbenejšieho meteorického roja – Perzeíd. Najobľúbenejší je jednak pre svoju výdatnosť a jednak preto, že maximum má okolo 12. až 13. augusta, preto ich vďaka príjemnej teplote možno ľahko sledovať celú noc na rozdiel od výdatnejších Kvadrantíd, ktoré majú maximum vo vrcholiacej zime. V 60. rokoch 19. storočia taliansky astronóm G. V. Schiaparelli vypočítal dráhu prúdu meteoroidov, ktoré meteory spôsobujú, a zistil, že sa zhoduje s dráhou kométy Swift-Tuttle. To bol prvý zistený prípad súvislosti meteorického roja s materskou kométou. Perzeidy sú činné od 27. júla do 17. augusta a ich frekvencia je variabilná.
Mapa Perzea. Autor: Jana Plauchová
Hmlovina Malá činka. Zdroj: commons.wikimedia.org
