Predchádzajúci diel

Podobne ako v Strelcovi aj v Škorpiónovi sa nachádzajú časti Mliečnej cesty najbližšie ku galaktickému stredu. V dôsledku toho sa tu vyskytuje množstvo objektov vhodných na pozorovanie aj malým ďalekohľadom.

Asi najľahšie nájditeľný z nich sa nachádza zhruba stupeň západne od Antara. Je ním guľová hviezdokopa M 4. Od nás ju delí vzdialenosť podľa rôznych zdrojov iba 7 000 – 10 000 ly a staršie odhady boli ešte nižšie. V každom prípade je to pravdepodobne naša najbližšia guľová hviezdokopa. Keby nebola zatienená medzihviezdnym prachom, patrila by k najkrajším objektom letnej oblohy. Nachádza sa v nej približne 40 000 bielych trpaslíkov. Pretože biely trpaslík je pozostatok odumretej hviezdy, nazývajú astronómovia túto hviezdokopu „Hviezdny cintorín“.

Pulzar PSR B1620-26 patrí do dvojhviezdnej sústavy, ktorej druhou zložkou je biely trpaslík. Sústava obsahuje aj tretie teleso – exoplanétu. Tá má približne dva až 2,5-násobok hmotnosti Jupitera a obieha okolo bieleho trpaslíka. Je to zatiaľ najstaršia objavená extrasolárna planéta, čo jej vyslúžilo meno Matuzalem. Je minimálne dvakrát staršia než Zem (podľa dvoch zdrojov má až 13 miliárd rokov) a prežila aj zánik svojej materskej hviezdy. Jej vek dosahuje takmer vek celého vesmíru.

Medzi početné otvorené hviezdokopy v Škorpiónovi patrí nádherná M 7, najjužnejšie položený Messierov objekt. Možno ju vidieť aj voľným okom, preto je známa od staroveku. Pozoroval ju aj grécky astronóm, matematik a geograf Klaudios Ptolemaios. Nesie po ňom meno Ptolemaiova hviezdokopa. Väčšina jej členov patrí do typu B, no najjasnejší člen sa už vyvinul na žltooranžového obra.

Nad M 7 sa nachádza ďalšia úžasná otvorená hviezdokopa, M 6, Motýľ. Jej najjasnejšie hviezdy svojím tvarom pripomínajú obrys motýľa s otvorenými krídlami. Je od nás vzdialená 1 470 – 2 000 ly, asi dvakrát toľko, ako jej zdanlivá susedka Ptolemaiova hviezdokopa.

NGC 6231 patrí k hustým, jasným a dobre rozlíšiteľným otvoreným hviezdokopám. Je záhadou, prečo ju Charles Messier popri M 4, M 80, M 6 a M 7 prehliadol a nezaradil do svojho katalógu. Možno preto, že leží príliš južne, v u nás nevychádzajúcich častiach súhvezdia.

Veľmi slabá, kvázi planetárna (v skutočnosti malá difúzna) hmlovina NGC 6302 nesie meno Chrobák. Jej centrálna hviezda s teplotou 250 000 K patrí k najhorúcejším v Galaxii. Veľmi intenzívne zahrieva svoj okolitý materiál. Tmavý prachový prstenec odvrhla asi 10 000 rokov predtým, ako nadobudla svoj súčasný vzhľad. Nikto však nevie, prečo jej intenzívne ultrafialové žiarenie prstenec už dávno nezničilo. Okrem molekulárneho vodíka, prachu, plynu a ľadu obsahuje stredová časť hmloviny aj uhličitany. Tie zvyčajne vznikajú rozpúšťaním oxidu uhličitého v kvapalnej vode, preto je ich prítomnosť prekvapivá. Hmlovina nenesie po kvapalnej vode ani stopu.

Škorpión ukrýva ešte celý rad svetlejších a tmavých hmlovín, hlavne v okolí Antara (tam zasahuje ešte komplex ró Ophiuchi – pozri Hadonos) a v okolí hviezd zeta1, zeta2 a Shaula. Na chvoste Škorpióna môžeme nájsť napríklad rozsiahly komplex emisných hmlovín NGC 6357. Hviezdy, ktoré sa v hmlovine už sformovali, postupne vymetajú zárodočný prach z hmloviny, ale súčasne ju vybudzujú, aby svietila. Vzájomné pôsobenie hviezdnych vetrov, tlaku žiarenia, magnetických polí a gravitácie vytvára v hmlovine spletité útvary, ktorých nádhera na snímke z HST nezaostáva za Orliou hmlovinou. Nachádzajú sa tu aj najhmotnejšie známe hviezdy v Galaxii. Dosahujú skoro stonásobok hmotnosti Slnka.

Zdanlivo blízko pri NGC 6357 leží ďalšia hmlovina, NGC 6334, známa pre svoj tvar ako Mačacia labka. Je typickou emisnou hmlovinou zloženou z ionizovaného vodíka, ktorý žiari načerveno. Aj ona obsahuje centrálnu hviezdokopu, ale na rozdiel od Pismis 24 jej členy sú v priemere „len“ menej ako desaťkrát hmotnejšie než Slnko.

Už menšiu spojitosť názvu so svojím tvarom ukazuje hmlovina Kreveta alebo IC 4628. Má však nízku plošnú jasnosť, preto ju pozorovatelia často prehliadajú. Napodiv jej veľa pozornosti nevenujú ani profesionálni astronómovia.