Prvého februára 2023 si pripomíname okrúhle výročie havárie raketoplánu Columbia. Poslednej (a dúfajme, že to tak čo najdlhšie zostane) kozmickej misie, v priebehu ktorej zahynula posádka. Počtom obetí, sedem, sa vyrovnala dovtedy najznámejšej a najväčšej katastrofe v priebehu vesmírneho letu – havárii raketoplánu Challenger.

Na rozdiel od havárie Challengera sa raketoplán Columbia rozpadol nie pri štarte, ale v priebehu pristávacieho manévru. Každá kozmická loď čelí pri návrate na Zem stretu so zemskou atmosférou, pričom obrovská rýchlosť pristávajúceho telesa vyvoláva po náraze čiastočiek plynov smrtiace teplo. Preto sú všetky kozmické lode vybavené tepelným štítom, ktorý ich pred ním chráni. V prípade Columbie zlyhal. Raketoplán zničila horúčava v kombinácii s aerodynamickými silami. Z výšky 63 kilometrov, v ktorej k rozpadu došlo, na Zem zamierili už iba trosky. Posádka nemala žiadnu šancu na prežitie. V tomto seriáli sa pozrieme na všetko dôležité v súvislosti s touto haváriou.

Havária Columbie bola zničujúca pre celý program raketoplánov, ktorého korene siahajú už do sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Ten predstavil úplne nový koncept kozmickej lode. Namiesto malej kabíny posadenej na vrchole rakety bol raketoplán mohutnou kozmickou loďou, ktorá časť svojej nosnej rakety viezla so sebou. Ku zvyšku vlastnej nosnej rakety – veľkej nádrži na vodík a kyslík známej ako ET, External Tank – bol pripojený zboku. Po stranách ET sa nachádzali ešte dva pomocné raketové stupne pre prvé fázy štartu, SRB – Solid Rocket Boosters. Časť zostavy určená na pobyt na obežnej dráhe sa označuje ako družicový stupeň raketoplánu, orbiter, či jednoducho vlastný raketoplán. Svojimi rozmermi – dĺžka 37,24 m, maximálna výška 17,25 m a maximálna šírka 23,79 m – nemal v žiadnej predošlej ani súčasnej kozmickej lodi konkurenciu. Bol dokonca dlhší, než všetky dovtedajšie typy amerických a sovietskych kozmických lodí pre ľudskú posádku (Mercury, Gemini, Apollo, Vostok, Voschod, Sojuz) naskladané za sebou.

Posádka tak mala k dispozícii v porovnaní s tlačenicou v prvých kozmických lodiach nevídaný priestor. Napriek rozmerom sa však astronauti mohli bežne pohybovať „len“ v 71,5 metroch kubických hermetizovaného priestoru. Ten sa nachádzal v prednej časti stroja, v kabíne pre posádku, ktorá bola do neho vkladaná ako samostatný konštrukčný diel. So starými návratovými modulmi amerických kozmických lodí mala spoločný kužeľový tvar, bol však položený zrezanou špicou vpred, k nosu raketoplánu. Tvar orbitera ako celku bol predtým takisto nevídaný – obsahoval krídla a smerové kormidlo, vďaka čomu ho laici na fotografii často označovali za lietadlo. Predstavoval prvú kozmickú loď schopnú manévrovať v atmosfére a pristáť ako lietadlo – z toho pochádza koncová časť jeho názvu, „plán“, ako lietadlo. „Raketo“ na začiatku zase označuje jeho kolmý, rakete podobný štart. Názov v jeho domovine, Space Shuttle, však naráža na niečo celkom iné. Slovo „shuttle“, na ktoré sa bežne skracoval, možno preložiť ako „člnok“, ale je to aj označenie pre kyvadlovú dopravu. Odkazuje na ambíciu z počiatkov projektu raketoplánov zaviesť prostredníctvom týchto strojov rýchlu, častú a bežnú dopravu medzi Zemou a vesmírom. Realita však bola iná.

Vráťme sa k popisu družicového stupňa. Na nose raketoplánu sa nachádzal blok stabilizačných a orientačných motorčekov označovaných nielen v raketopláne, ale aj všeobecne v kozmonautike ako RCS (Reaction Control System). Spodok prednej časti niesol podvozkovú šachtu s podvozkom. Vrchná časť zase celkovo desať okienok z taveného kremeňa odolávajúcich teplotám až 480 °C, čo malo svoj účel najmä pri brzdení stroja o atmosféru. S takouto tepelnou odolnosťou by ich teoreticky bolo možné vziať aj na Venušu. Z vnútornej strany bola ich tepelná odolnosť o pár desiatok stupňov menšia. Pod týmito okienkami sa nachádzali im zodpovedajúce okienka v kabíne pre posádku. Ak by sme sa cez ne pozreli, uvideli by sme pilotnú palubu, centrum riadenia celého stroja. Ako v klasických lietadlách, aj na nej sa nachádzali sedadlá veliteľa a pilota. V čase štartu a pristávania sa za pilotom a za priestorom medzi veliteľom a pilotom nachádzali ďalšie dve kreslá pre ďalších dvoch členov posádky. Výnimkou boli len prvé štyri lety, v ktorých leteli iba dvojčlenné posádky. Po štarte sa obe kreslá v zadnom rade demontovali, aby sa v tomto neveľkom priestore vytvorilo viac miesta.

Pokračovanie