Predchádzajúci diel seriálu

Za sedadlom veliteľa sa nachádzal otvor s rebríkom, ktorým sa preliezalo na strednú, obytnú palubu raketoplánu. Tu by sme našli vstupný a výstupný prielez do raketoplánu spolu s výbavou na núdzové opustenie stroja (vrátane pyrotechniky, ktorá odstreľovala núdzový prielez), úložné priestory v podobe 42 boxov, kuchynku, WC, umývadlo a spacie kóje pre posádku. Tie boli štyri, lebo viac ako štvorčlenné posádky nespávali a nepracovali naraz, ale na zmeny. Ostatne, bola tiež možnosť nepoužiť na spánok spaciu kóju, ale pripnúť si spacák suchým zipsom o stenu a dopriať si spánok v bezváhovom stave takto, čo astronauti často využívali. Počas štartu a pristávania sa tu nachádzali ďalšie tri demontovateľné kreslá pre posádku, nie v jednej priamke – dve bližšie k zadnej stene, jedno pred nimi. Sedemčlenná posádka bola štandardným maximom počtu členov posádky, len pri misii Challenger STS-61-A letela výnimočne osemčlenná posádka. Traja či štyria astronauti sediaci počas štartu a pristávania na obytnej palube mali tak trochu smolu, že na rozdiel od ich štyroch kolegov hore s perfektným rozhľadom nič nevideli. Jediné okienko obytnej paluby bolo malé kruhové osadené vo vstupnom prieleze. Preto sa astronauti nezúčastňujúci sa kľúčových manévrov medzi sebou niekedy dohodli, že si počas štartu a pristávania vymenia miesta na svojich palubách, aby každý videl aspoň jednu z týchto dôležitých fáz letu.

Pod obytnou palubou sa nachádzala ešte technická paluba, do ktorej posádka bežne nevstupovala. Nachádzali sa tu systémy podpory života ECLSS (Environmental Control and Life Support System). Raketoplán bol prvou americkou kozmickou loďou, na ktorej palube sa udržiaval tlak podobný pozemskému a ktorého dýchacia zmes bola tvorená zo štyroch pätín dusíkom a z jednej pätiny kyslíkom podobne ako na Zemi. Dovtedy sa používal čistý kyslík pri oveľa nižšom tlaku.

Obytná paluba mala tiež prielez vedúci do strednej časti raketoplánu. Tá nebola hermetizovaná, prielez sa za letu teda mohol otvoriť len v prípadoch, keď viedol do prechodovej komory (pokiaľ nebola inštalovaná už zvnútra obytnej paluby) alebo do pretlakového kozmického laboratória.

Stredná časť alebo nákladový priestor bol najdlhšou časťou raketoplánu. Uzatváral sa dvojicou pozdĺžnych dverí a počas kozmického letu musel byť otvorený, aby správne pracoval chladiaci systém používaný na orbite. Vo dverách nákladového priestoru boli totiž výparníky tepla. Stabilnou súčasťou nákladového priestoru bývali tri palivové batérie s výkonom 3 × 7 kW (v maxime 3 × 12 kW), štyri nádrže s kyslíkom a štyri nádrže s vodíkom potrebným pre ich prevádzku. Batérie okrem elektriny dodávali aj ďalšie nevyhnutné produkty pre posádku – kyslík a vodu. Ich kapacita však výrazne limitovala dobu pobytu na obežnej dráhe a v prípade výpadku čo i len jedinej z nich bol let predčasne ukončený. Ak raketoplán potreboval zotrvať na orbite čo najdlhšie, čo bude náš prípad posledného letu Columbie, pomáhala batériám ešte plošina EDO (Extended Duration Orbiter), ktorá zásobovala energetické články. Aj s ňou by to však stroj dotiahol len na zhruba tri týždne teoretického maxima pri minimálnej spotrebe. Nachádzali sa tu aj dve dusíkové nádrže pre dopĺňanie atmosféry na palube raketoplánu.

Toto všetko bolo s výnimkou EDO umiestnené v podpalubí nákladového priestoru. Pri otvorení dvier raketoplánu by pozorovateľovi z kozmickej stanice ako prvý udrel do očí náklad stroja. Ten býval pestrý a rôznorodý, závislý od potrieb a cieľov tej-ktorej misie. Raketoplán bol a v dohľadnej dobe aj zostane jedinou pilotovanou kozmickou loďou schopnou vynášať a vypúšťať na orbitu umelé družice a sondy. Bol dokonca schopný ich aj zachytiť a opravovať či dopraviť na Zem – a to aj v prípade, že z raketoplánu neštartovali, no mali obežnú dráhu s vhodným sklonom a výškou na takéto stretnutie. Na účel manipulácie s nákladom sa pozdĺž dverí nákladového priestoru nachádzalo manipulačné rameno známe tiež ako Kanadská ruka (Canadarm). Po havárii Columbie toto rameno získalo tiež úlohu niesť predlžovaciu tyč s kamerami a prístrojmi na revíziu stroja, aby sa podobné nešťastie viac nezopakovalo. Astronauti ho ovládali zo zadnej časti pilotnej kabíny. Manipulačné rameno, tak ako aj prechodová komora, neboli nevyhnutnou a nedeliteľnou súčasťou raketoplánu. Drvivá väčšina misií ich ale obsahovala.

Pokračovanie