Predchádzajúci diel seriálu

Kľúčovú úlohu v havárii raketoplánu Columbia zohrala jej tepelná ochrana. Medzi doposiaľ nevídanými vecami v kozmonautike bol aj tepelný štít raketoplánu. Predošlé kozmické lode a návratové kapsuly družíc a sond používali takzvané ablatívne štíty. Počas preletu atmosférou sa postupnou abláciou (obdobou vyparovania) ich štít strácal. Pre znovupoužiteľnú kozmickú loď to bolo nemysliteľné riešenie. Preto sa pre raketoplán vynašiel tepelný štít pohlcujúci žiarenie bez toho, aby dochádzalo k významným stratám materiálu v ňom. Podľa očakávanej teploty na rôznych miestach orbitera sa používali štyri rôzne odolné materiály. Ani časti tepelného štítu z jednotného materiálu neboli spojité, ale rozdelené na drobné diely, väčšinou tvaru dlaždíc, aby ich v prípade poškodenia bolo možné ľahko vymieňať. Jednotlivých dielov tepelného štítu na jednom stroji by sme napočítali vyše tridsať tisíc. Mnohé boli špeciálne tvarované, aby priliehali na zakrivené plochy. Nebolo teda možné niesť si na palube zopár tepelných dlaždíc pre prípad opravy, obzvlášť ak uvážime, že tepelne najviac namáhané časti stroja, nábežné hrany krídiel a nos, chránili diely z relatívne ťažkého materiálu RCC (Reinforced Carbon-Carbon – vystužený uhlík-uhlík). Navyše oprava tepelného štítu na väčšine stroja, ktorého povrch bol hladký a neponúkal žiadnu možnosť, ako by sa oň mohli astronauti zachytiť, by bola natoľko problematická, že pred haváriou Columbie na ňu neexistovali žiadne postupy.

Toto prelomové riešenie sa v niektorých ohľadoch neukázalo byť práve najšťastnejším. Prax ukázala, že v priebehu štartu stroj môže niektoré dlaždice stratiť alebo si ich výrazne poškodiť. Táto skutočnosť zo začiatku programu raketoplánov vyvolávala značné znepokojenie. Zakaždým však išlo len o dlaždice na teplotne menej namáhaných miestach a orbiter aj s poškodeniami bezpečne pristál. Obavy z toho, že raz dôjde ku katastrofe, sa síce úplne nestratili, no s každým ďalším bezpečným pristátím raketoplánu s poškodeným tepelným štítom klesali.

Columbia samotná bola prvým dokončeným družicovým stupňom tohto programu a mala pôvodne troch mladších súrodencov. Po zničení jedného z nich, Challengera, jeho miesto nahradil novopostavený Endeavour. Hoci orbitery vyzerali na prvý pohľad veľmi podobne, akoby sa líšili iba menami, neboli totožné. Ako prototyp mala Columbia najmohutnejšiu vnútornú konštrukciu pre prípad, že by namáhanie stroja počas letu bolo vyššie, než ukazovali simulácie. Už na prvý pohľad sa Columbia odlišovala od ostatných troch strojov čiernymi hornými časťami krídiel na mieste, v ktorom vystupovali z trupu (ostatné družicové stupne raketoplánu ich mali biele). Mala tiež intenzívnejšiu tepelnú ochranu. Vo svetle týchto informácií je trochu paradoxom, že to bola zo všetkých orbiterov práve ona, ktorú zničilo teplo a aerodynamické namáhanie. Poškodenie, ktorému v priebehu poslednej misie čelila, by však spoľahlivo zničilo každý stroj flotily.

Pri štarte bol orbiter pripojený k nádrži ET, ktorá obsahovala všetko palivo a okysličovadlo pre motory SSME. To predstavovalo až 1,4 miliónov litrov kvapalného vodíka v spodnej časti nádrže a vyše pol milióna litrov kvapalného kyslíka v hornej časti. Nádrž bola spojená s orbiterom v hornej a dolnej časti, pričom horný spoj bol len mechanický, kým spodným sa do družicového stupňa privádzalo palivo a okysličovadlo. Hlavne vodíkový spoj pri tankovaní občas vykazoval drobné netesnosti, čo je problém, ktorý pretrval aj u rakiet SLS v súčasnosti. Táto koncepcia – štartovacie motory sú vedľa palivovej nádrže, nie pod ňou – je doteraz v raketovom priemysle ojedinelá. Vďaka nádrži ET sa raketoplán svojho času zaraďoval medzi najväčšie aktívne používané raketové nosiče na svete. S dĺžkou 46,8 metra bola ET najväčším konštrukčným prvkom raketoplánu, no použiť sa dala len pri jedinej misii. Od orbitera sa oddeľovala v príliš veľkej výške a príliš veľkej rýchlosti na to, aby existoval zmysluplný spôsob, ako ju zachrániť. Pri každom lete zhorela v atmosfére, a ak z nej niečo zostalo, spadlo to do oceánu. ET však bola nielen najväčším, ale aj najlacnejším prvkom v zostave raketoplánu.

Pokračovanie