Predchádzajúci diel seriálu

Posádka bola vymenovaná už v roku 2000, pričom mená pilotov sa zverejnili neskôr ako mená ostatných. V tej dobe sa štart predpokladal v júli 2001, neskôr bol kvôli záchrane Hubblovho ďalekohľadu preložený o rok a potom kvôli obave z poruchy motorov a nutnosti dať prednosť budovaniu ISS o ďalšieho pol roka. Posádka zatiaľ absolvovala tréning v celkovej dobe trvania 4 811 hodín a v 16 odlišných simulátoroch. Nacvičovali, ako vždy, nielen predpokladaný priebeh letu, ale aj núdzové a záchranné postupy. Do katastrofy Challengera všetky záchranné postupy počítali len so záchranou celého orbitera; až po Challengeri NASA pripustila, že treba dať astronautom možnosť úniku aj vtedy, ak by to raketoplán nezvládol. Vtedy boli zavedené skafandre, padáky a nafukovacie člny pre každého člena posádky. Núdzové opustenie stroja či núdzové pristátie však boli možné len v niektorých špecifických fázach misie, medzi ktoré nepatrí fáza letu, v ktorej sa Columbia napokon rozpadla. Ostatne, o reálnosti záchrany nacvičenými postupmi aj vo fázach letu, kedy bola záchrana teoreticky možná, panovali vážne pochyby. Počas celej histórie programu raketoplánov však nenastala fatálna porucha, ktorá by si vyžiadala záchranu posádky práve v týchto fázach letu (aj Challenger explodoval v primalej výške na to, aby sa mohol uplatniť prvý z možných núdzových postupov), takže ich funkčnosť vlastne nikdy nebola v praxi vyskúšaná.

Vráťme sa ale k orbiteru Columbia, ktorý sa v hangári OPF pripravoval na svoj 28. let do vesmíru a iba druhý od svojej generálnej prestavby. Po odstrojení po predošlej misii, kontrolách a údržbe, bola do jeho nákladového priestoru vložená najprv prístrojová paleta EDO (25. apríla 2002). 6. júna ju nasledovali Spacehab a FREESTAR, čo bola externá prístrojová plošina. 18. novembra 2002 sa Columbia presunula do montážnej haly VAB, kde bola o dva dni neskôr pripojená k predtým poskladanej zostave hlavnej palivovej nádrže ET a pomocných motorov SRB. 9. decembra 2002 sa začala premiestňovať na odpaľovaciu rampu 39-A. Odpočítavanie bolo zahájené 13. januára 2003, ako vždy, v stave T-43 hodín. Reálne však zostávalo do štartu ešte viac času – odpočítavanie sa niekoľkokrát zámerne prerušuje.

V deň štartu, 16. januára, krátko po druhej hodine ráno miestneho času, začal pozemný personál plniť nádrž ET pohonnými hmotami. Posádka začala do orbitera nastupovať ráno o 7:30 miestneho času. Prvý nastúpil veliteľ Rick Husband, posledná (v čase 13:45) Kalpana Chawlová. Vstupný prielez bol uzavretý o 14:17.

Štart začal zážihom motorov SRB o 15:39:00 UT. Na prvý pohľad prebehol úspešne, bez akýchkoľvek problémov. 2 minúty a 7 sekúnd po štarte sa od nádrže ET oddelili pomocné motory SRB a pristáli v Atlantickom oceáne. O 15:47:30 UT boli vypnuté hlavné motory SSME a nasledovalo odhodenie nádrže ET. Raketoplán sa ocitol na balistickej dráhe, z ktorej v čase 16:23 UT prešiel na operačnú obežnú dráhu dvojminútovým zážihom motorov OMS. Columbia sa tak dostala na obežnú dráhu vo výške 273 – 290 km a jeden obeh okolo Zeme jej trval 90,14 minút. Táto dráha v priebehu letu trením o nariedko rozptýlené častice zemskej atmosféry klesla približne o 10 km. Posádka sa pustila do práce na rutinných (otváranie dverí do nákladového priestoru...) aj pre misiu špecifických aktivitách (oživovanie Spacehabu...).

Nikto netušil, že v druhej minúte letu dostal stroj smrteľný zásah. Ten bol spôsobený nárazom odtrhnutej časti penovej izolácie z nádrže ET do ľavého krídla. Následkom toho sa úlomok rozpadol. Technici ho odhalili až na druhý deň letu rozborom záznamov z kamier, ktoré Columbiu počas štartu sledovali. Kvôli veľkej výške, v ktorej sa Columbia vtedy nachádzala, a nevhodnému uhlu záberu, bol záznam z kamery veľmi nekvalitný. Na základe neho odhadli hmotnosť úlomku na 1,2 kg, dĺžku 0,5 metra a kolíznu rýchlosť na 190 m/s. Predpokladali, že úlomok asi zasiahol dlaždice z vysokoporézneho oxidu kremičitého z kremennej vaty s čiernou glazúrou. Tie chránia časti raketoplánu, ktoré sú pri zostupe síce veľmi tepelne namáhané, ale nie sú najnamáhanejšie zo všetkých. Toto odhalenie nikoho z tých, ktorí o tom vedeli, nijako zvlášť neznepokojilo. Bez rozruchu prebiehali jeho ďalšie analýzy. NASA nimi poverila pracovnú skupinu DAT (Debris Assessment Team). Tá požadovala nasnímanie Columbie špionážnymi družicami. Požiadavka však neprešla. Tím sa musel uspokojiť s oveľa menej podrobnými snímkami pozemskej stanice AMOS zhotovenými 28. januára. Tieto fotografie, posledné snímky orbitera Columbia ako celku, však mali nízke rozlíšenie a zobrazovali iba hornú časť raketoplánu. Pocit falošného bezpečia dodali technikom aj analýzy programu Crater, ktorý však neslúžil na zisťovanie poškodenia na paneloch RCC. Všeobecne sa usudzovalo, že ak aj boli úlomkom penovej izolácie zasiahnuté panely RCC, sú dostatočne odolné na to, aby sa nepoškodili.

Pokračovanie