Predchádzajúci diel seriálu

Nič netušiaca posádka na obežnej dráhe zatiaľ usilovne a vďaka dvom zmenám aj nepretržite pracovala. Skúmala účinky stavu mikrogravitácie na tkanivových kultúrach, mikroorganizmoch, rastlinách aj drobných živočíchoch od červov dlhých iba milimeter, cez článkonožce, ryby až po krysy. Astronauti robili pozorovania aj sami na sebe. Ďalšie experimenty boli fyzikálne aj materiálne, pozorovala sa tiež Zem, jej atmosféra a merala slnečná konštanta. Pokusy pripravovali nielen krajiny, ktoré boli rodiskami členov jej posádky, ale aj množstvo ďalších štátov vrátane členských krajín ESA.

Samotný družicový stupeň raketoplánu pracoval vo vesmíre prakticky bezchybne. Vyskytol sa len menší problém s klimatizáciou Spacehabu. Základná náplň experimentov bola dokončená s dvojdňovým predstihom. Z vedeckého hľadiska sa misia považovala za mimoriadne úspešnú. Len niektoré pokusy bolo nutné vyhodnotiť či dokončiť až na Zemi, prípadne v záverečných fázach letu, ktorých sa Columbia nedočkala. Patril sem napríklad vplyv bočného vetra na dynamiku pristávacieho manévru. Po pristátí sa plánovali aj podrobné lekárske vyšetrenia ako šestnásťdňový pobyt vo vesmíre pôsobil na telá McCoola, Clarkovej, Andersona, Browna a Ramona. Túto štvoricu mal vyniesť lekársky tím zo stroja na nosidlách. Zvyšní traja členovia posádky smeli po pristátí opustiť stroj po vlastných.

Previerky pred pristátím nedali posádke ani riadiacemu stredisku žiadny dôvod na znepokojenie. Krídla sú pre let vákuom nepotrebné, dokonca ani diera v jednom z nich nemala žiadny účinok na priebeh misie. 1. februára krátko po trinástej hodine svetového času astronauti v skafandroch pripútaní na svojich miestach začali zostupovať z orbity. Ten, ako vždy, začal otočením motorovej sekcie do smeru letu a pokračoval zážihom oboch motorov OME. Motory počas 158 sekundovej činnosti znížili perigeum dráhy tak, že sa vnorilo do zemskej atmosféry. Tá sa mala postarať o dobrzdenie. Raketoplán sa vzápätí otočil nosom späť do smeru letu a na stret so vzduchovým obalom Zeme sa pripravil zdvihnutím nosa do výšky asi 40° k horizontu. Prelietaval práve nad nočnou stranou našej planéty.

V štátoch Kalifornia, Nevada, Utah, Arizona, Nové Mexiko, Texas a Florida sa na prelet raketoplánu pripravovali netrpezliví diváci. Išlo o jednu zo zriedkavých príležitostí, keď mohli pozorovať zostup orbitera zemskou atmosférou. Pri výstavbe ISS totiž raketoplán nalietaval na svoju pristávaciu dráhu na Floride spravidla ponad Mexiko. Mnohí pozorovatelia boli vybavení kamerami, čo sa pri vyšetrovaní ukázalo byť šťastím v nešťastí.

Raketoplán vniká do čoraz hustejších vrstiev atmosféry. Okolo neho sa, podobne ako okolo meteorov, sformuje žiariaci oblak plazmy. Na pilotnej palube raketoplánu si astronautka Clarková zostup nahráva na kameru. Robí to aj kvôli trom kolegom sediacim o palubu nižšie, ktorí nič nevidia. Tento záznam sa podarilo nájsť, no posledné okamihy posádky nezachytáva. Vyčítať z neho možno len to, že astronauti nemali žiadne tušenie o tom, že prebieha posledná hodina ich života. V tejto fáze letu stroj riadi autopilot. Veliteľ je v hlasovom spojení s riadiacim strediskom. Raketoplán zároveň vysiela množstvo údajov zo 4000 senzorov na svojom povrchu aj vnútri, takzvanú telemetriu, do strediska riadenia letov v Houstone. Iné dáta uschováva na magnetofónový záznamník OEX, ktorý – opäť šťastie v nešťastí – má iba najstarší stroj flotily, Columbia. Rozžeravená plazma komunikáciu komplikuje. Preto ju Columbia vysiela cez anténu v zadnej časti, relatívnom závetrí, cez spojovaciu geostacionárnu družicu. Napriek tomu je spojenie v tejto fáze letu vždy prerušované. Takisto je bežné, že niektoré senzory sa počas tejto ohnivej fázy pristávania odmlčia. Raketoplán je tiež zakaždým vystavený hluku a otrasom. Nikto si preto neuvedomí, že stroj sa postupne rozpadá. No ak by aj posádka, diváci či pozemský tím rozpoznali nebezpečenstvo, v tejto etape letu sa s ním už nič nedá urobiť. Návrat na obežnú dráhu bol od zážihu OME nemožný a ak by aj bol možný, nič by sa tým neriešilo – Columbia už mala zásoby len na tri dni, čo je pre presun na hocijaký iný vesmírny dopravný prostriedok absolútne nedostačujúce.

Celá deštrukcia prebehla za necelých pätnásť minút. V čase 13:51 UT sa raketoplán doposiaľ prelietavajúci ponad Tichý oceán dostane nad pobrežie Kalifornie. Očití svedkovia za ním vidia drobné, rozžeravené úlomky. Plazma strháva z narušeného povrchu krídla doštičky tepelnej ochrany. O niečo vyše dve minúty sa žiarivé úlomky začnú objavovať aj na amatérskych videozáznamoch.

Pokračovanie nabudúce