Nastal deň D. 5. jún. Na štvrtú hodinu popoludní sme sa zišli v planetáriu pri samotnom odhaľovaní busty Maximiliána Hella, rodáka zo Štiavnických Baní, kňaza a astronóma, ktorý celý svoj život zasvätil vede a vzdelaniu. Jeho pozorovanie prechodu Venuše popred slnečný disk na ostrove Vardo viedlo k veľmi presnému výpočtu slnečnej konštanty, ktorej hodnota sa len veľmi málo líši od hodnoty, ktorú poznáme dnes a dospeli sme k nej omnoho presnejšími vedeckými metódami.
Táto milá slávnosť sa konala za účasti podpredsedníčky NR SR pani Jany Laššákovej, ministra školstva pána Dušana Čaploviča, poslancov NRSR, VÚC, primátorov Žiaru nad Hronom, Banskej Štiavnice a Zlatých Moraviec, bývalej riaditeľky Ľubomíry Šeševičkovej /vďaka ktorej nesie planetárium meno Maximiliána Hella/ a mnohých ďalších milých ľudí, ktorí majú blízko k astronómii. Busta získala dôstojné miesto a planetárium má konečne po rokoch podobizeň osobnosti, ktorej meno nesie. Organizátorom sa podarilo túto pomerne zložitú akciu zorganizovať s viac ako 100% úspešnosťou.
My sme sa však trochu poponáhľali a spolu s dvoma kolegami z planetária sme vyrazili do hôr. Musím podotknúť, že počasie bolo viac ako zlé. Pár dní pred tým stále pršalo, bolo polooblačno s prehánkami a pomerne chladno. Ale už od nedele bolo vidieť na predpovednom modeli Aladin, podľa ktorého SHMU veští počasie, že práve v období východu Slnka v stredu ráno by malo byť nad našim územím pekne. Nič iné sme ani neočakávali. Ísť síce v lejaku vetre a hmle na Sitno nie je práve veľká zábava. Ale čo, šťastie praje pripraveným. Po výjazde na Sitno bolo počasie stále zlé, keď som otvoril dvere na aute, skoro mi ich vietor odrapil. Ponad vrchol sa preháňali masy mračien, hmla a stále pršalo. Od rozhľadne bolo len veľmi ťažko vidno na stožiar vysielača. A tu zafungovala prvá náhoda: v rozhľadni sa svietilo. Zhodou okolností bola na túto noc nahlásená nejaká skupinka ľudí, ktorí chceli prísť pozorovať oblohu. Lenže počasie nevyšlo, tak odišli. No a prevádzkovateľ rozhľadne a bufetu tam zostal. Na radosť nás aj jeho sme teda mali útočisko pred zlým počasím, teplý čaj a pohodu, o ktorej sme ani nesnívali. Na krátky odpočinok sme sa pobrali okolo polnoci. Ja som však vedel, že keď sa o tretej zobudím, bude jasno.
No a ... bolo. Neviem či nám k tomu dopomohli bájni Sitnianskí rytieri, ktorí sa podľa legendy objavia vtedy, keď je to naozaj potrebné a by pomohli, prípadne obránili, alebo to bola náhoda, či viera v to, že to jednoducho vyjde. Síce nebolo ešte úplne jasno, ale úchvatné výhľady zo Sitna na nočné Levice, Štiavnicu či siluetu Nízkych Tatier, pohoria Mátry či Kremnických vrchov bol neopísateľný. Mesiac magicky osvetľoval krajinu. Vietor však stále neustával. Na vyhliadke pri vstupe na Sitno boli podmienky v závetrí celkom prijateľné, ale keď vietor ukázal svoju silu, tak mi veru nebolo všetko jedno.
Rozhodol som sa však nakoniec postaviť ďalekohľad na tomto mieste. Jednak preto, že som mal istotu že odtiaľ uvidím vychádzať Slnko a jednak aj pre ten magický výhľad. Montáž ďalekohľadu a jeho nastavenie nerobilo absolútne žiadne problémy. Mesiac bol síce na úplne opačnej strane, ale na nastavenie to úplne postačovalo. Vedel som, že systém Nexstar, ktorým sú osadené a ovládané naše ďalekohľady, bude pri presnom nastavení statívu do vodorovnej polohy vyhľadávať a navádzať ďalekohľad v potrebnej presnosti. Keďže bolo aj Slnko a aj Venuša v tom čase pod horizontom, zadal som súradnice Slnka do ďalekohľadu manuálne, vypol filter objektov, ktoré sú pod horizontom. Ďalekohľad sa nastavil na miesto, kde sa nachádza Slnko a už sme len čakali. Východný horizont bol viditeľný bez problémov. Hradba oblakov, ktorá sa tam nachádzala, sa posúvala stále nižšie a nižšie. Pohyb bol v ďalekohľade šialene veľký, z čoho som tušil, že podmienky na fotenie nebudú úplne ideálne. Slnko sa prvý krát mihlo v zornom poli ďalekohľadu o 4:48 LSEČ, po pár snímkoch na 1/8000, čo bol limit fotoaparátu, som však musel založiť filter z fotografickej fólie Baader Astrosolar. A mohol som fotiť.
Prvé snímky vznikali cez oblaky a sú nádherne rozvlnite. Celý slnečný kotúč predierkovaný Venušou sa nám zobrazil až minútu po piatej hodine. Potom nasledovalo už fotenie v pravidelných intervaloch až do 6:55, pokým Venuša vystúpila zo slnečného kotúča. Celú časť u nás viditeľného prechodu sa nám teda podarilo odpozorovať. Fotografie určite využijeme na propagáciu. Nočné pozorovanie sa síce nepodarilo, ale hlavný dôvod sa nám podarilo naplniť. Zaznamenal som desiatky snímok a samotnú krajinu pred a po východe Slnka.
Na záver by som chcel ešte raz poďakovať riaditeľovi Krajskej hvezdárne a planetária M. Hella v Žiari nad Hronom, RNDr. Petrovi Augustínovi za možnosť zúčastniť sa tejto miniexpedície, rodine Vagnerovej, ktorá prevádzkuje občerstvenie a rozhľadňu na Sitne, za pomoc pri pozorovaní a ochotu s akou nás prijali.
Rád by som toto pozorovanie venoval spomienke na dvoch vzácnych rodákov z pod Sitna: Maximiliánovi Hellovi a našej dobrej kamarátke Ulrike Babiakovej, ktorá už nie je žiaľ medzi nami a ktorá celý svoj krátky život zasvätila astronómii, vesmíru, odhaľovaniu tajomstiev vedy a jej popularizácii.
Peter Zbončák, TROMF BANSKÁ BYSTRICA
