Po predošlej misii STS-2 čakal Columbiu, doposiaľ stále jediný raketoplán zavedený do prevádzky, tretí testovací let. Misia s označením STS-3 pritom mala mať ešte niekoľko rokov predtým celkom iný, zaujímavý cieľ – zachrániť stanicu Skylab pred jej zhorením v zemskej atmosfére. Problémy s vývojom raketoplánu však spôsobili, že Skylab zanikol skôr, než sa Columbia vydala vôbec na svoju prvú misiu. Cieľ výcviku dvojčlennej posádky sa teda zmenil a takisto jej zloženie – výmena prebehla vo funkcii druhého pilota. Prvé dve misie ukázali, že systém raketoplánu je znovupoužiteľný, tretí sa teda už začal opatrne zameriavať na vedu. Posádka intenzívne trénovala ovládanie manipulačného ramena RMS, ktorým mala vyzdvihnúť prístroj na meranie plazmy a podľa potreby ním pohybovať nad nákladovým priestorom raketoplánu.

Z miesta pristátia v Kalifornii sa Columbia vrátila na chrbte transportného lietadla Boeing 747-SCA dňa 25. novembra 1981. Hneď na ďalší deň putovala do hangáru OPF. Po klasickom začiatku údržby – vymontovaní modulov všetkých orbitálnych motorov – sa technici pozreli na zúbok problémom, ktoré skomplikovali a skrátili predošlý let. Vymenili palivovú batériu, ktorá počas predošlej misie zlyhala, a tiež jedno hydraulické čerpadlo. Nahradili aj chybný kábel na diaľkovom manipulátore. Vyšetrovanie príčin problémov trvalo približne týždeň. Potom raketoplánu pridali aj štvrtú palivovú batériu a vykonali zmeny v palubnej elektroinštalácii. Zmien však bolo menej ako po premiérovom lete. To spolu s vynechaním komplexného testu orbitera skrátilo trvanie predštartovných príprav a urýchlilo odovzdanie orbitera do haly VAB. Predtým však raketoplán dostal do nákladového priestoru súbor vedeckých prístrojov na prototype plošiny laboratória Spacelab.

V hale VAB sa začala štartovacia zostava mobilnej vypúšťacej plošiny, hlavnej nádrže a motorov SRB dávať dohromady skôr, než sa Columbia stihla vrátiť na Floridu. Po dodaní orbitera bola 2. februára zostava konečne kompletná. Nádrž VAB sa oproti predošlým dvom misiám líšila farbou – už nebola biela, ale hnedooranžová, a taká zostala pri každom ďalšom lete v programe. Dôvodom bolo chýbanie bieleho protipožiarneho náteru, čím sa ušetrilo 270 kg hmotnosti a 15 000 dolárov. Po previerkach sa 16. februára na pásovom transportéri celý kolos v štartovacej polohe vydal na rampu 39A. Tam ho čakali dve skúšobné odpočítavania – „suché“ (bez pohonných hmôt) a o štyri dni neskôr „mokré“ (s natankovanými pohonnými látkami). Ostré odpočítavanie pred štartom začalo 18. marca 1982.

Kým prebiehali záverečné kontroly, vedeniu letu začali robiť starosti dažde v Kalifornii, ktoré rozmočili pristávaciu dráhu raketoplánu na dne vyschnutého jazera. Riaditeľ NASA preto rozhodol o zmene pristávacieho miesta, ktorým sa malo stať White Sands Proving Ground v Novom Mexiku. Znamenalo to obrovské komplikácie, lebo daná lokalita nebola na pristátie raketoplánu vybavená. Preto sa do Nového Mexika vydali postupne dva nákladné vlaky s potrebnou výbavou.

Odpočítavanie s malými problémami pokračovalo ďalej. 22. marca sa na palube Columbie usadila posádka – veliteľ Jack R. Lousma, 46-ročný veterán z programu Skylab, a druhý pilot, plukovník USAF, C. Gordon Fullerton. Lousma je známy tiež tým, že bol capcomom (spojarom posádky) pri slávnej neúspešnej misii Apollo 13. Práve on počul povestnú vetu „Houston, mali sme problém“.

Po hladkom priebehu posledných minút pred vzletom sa Columbia odlepila od Zeme v čase 16:00 UT. Hoci po prvýkrát nemala na svojej nádrži ET biely protipožiarny náter, aj tak bola zostava o 1 365 kg ťažšia ako pri predošlej misii. Inak vyzeral aj štartovací profil – dráha bola menej strmá ako pri prvých dvoch testovacích letoch. Ani teraz sa však Columbia nevyhla poškodeniu dlaždíc tepelnej ochrany v priebehu vzletu. Problémy postretli po odpojení aj motory SRB. Jeden z trojice padákov jedného motora SRB sa pri pristávaní neroztvoril, ale napodiv boli oba motory tentoraz z mora vylovené nepoškodené. Zhruba štyri minúty po štarte pilot Fullerton nahlásil riadiacemu stredisku príliš vysokú hodnotu teploty v jednom z hydraulických čerpadiel. Stredisko v Houstone posádku ubezpečilo, že nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Keď sa ale alarm ozval znova, piloti dostali odporučenie problematické čerpadlo vypnúť. Stalo sa tak v čase, keď už výpadok jedného čerpadla z troch nemohol štart ohroziť. Po bezproblémovom zvyšku štartu Columbia dosiahla obežnú dráhu vo výške 242 km.

Pokračovanie