Družicový stupeň Challenger sa preslávil svojou poslednou misiou, pri ktorej havaroval. Málo sa medzi verejnosťou vie o deviatich úspešných misiách, ktoré absolvoval predtým. Jednou z nich bola aj STS-6, jeho kozmická premiéra. Počas nej mal vypustiť telekomunikačnú družicu TDRS-1 a odskúšal sa prvý výstup do otvoreného priestoru v skafandri z raketoplánu.

Challenger bol pôvodne skonštruovaný len ako testovací stroj, čomu zodpovedá aj jeho označenie STA-099 (letuschopné exempláre mali mať na začiatku číslovania jednotku), ale NASA ho prestavala na plnohodnotný raketoplán. Pôvodný zámer bol prestavať testovací raketoplán Enterprise, ale vyšlo najavo, že prestavba Challengeru bude lacnejšia. Oproti Columbii bola konštrukcia trupu Challengera odľahčená zjednodušením motorového ložiska a použitím ľahšieho materiálu na poklopy podvozkových šácht. Titánové nosníky nádrží na kyslík a vodík pre palivové články boli nahradené laminátovými rúrkami. Tepelnú ochranu na moduloch motorov OMS tvorila namiesto kremenných dlaždíc, použitých pri Columbii, plstená izolácia. Na pilotnej palube sa nenachádzali katapultovacie kreslá s ťažkými vodiacimi koľajnicami. Hmotnosť trupu Challengera bola v dôsledku tohto všetkého o 1 128 kg menšia ako hmotnosť Columbie.

Raketoplán dostal meno podľa britskej lode Challenger, ktorá bola v rokoch 1873 – 1876 použitá pri prvej významnej oceánografickej expedícii. V skutočnosti ho však Challengerom prezývali už technici v dobách, keď bol určený len na testovanie známe ako „lámacie skúšky“. Toto meno, v preklade vyzývateľ, naznačovalo ich zvedavosť, čo všetko pri testoch vydrží.

Challenger vyrobila továreň koncernu Rockwell International a dokončený bol v lete roku 1982. Po skončení výroby bol premiestnený najprv na základňu Edwards AFB, odtiaľ preletel na chrbte Boeingu 747-SCA na Kennedyho vesmírne stredisko (KSC), kde sa v hangári OPF podrobil predletovým kontrolám. Po statických skúškach a doprave na KSC mohli byť do orbitera namontované aj motory SSME s výrobnými číslami 2011, 2012 a 2015. V raketovej montážnej hale Vehicle Assembly Building došlo 23. novembra 1982 k zmontovaniu celej štartovacej zostavy, keď sa orbiter Challenger pripojil k vonkajšej palivovej nádrži ET spojenej so štartovacími motormi SRB. Pri tejto misii bol po prvýkrát použitý nový typ nádrže ET (výr. č. LWT-1), ktorá je o 4700 kg ľahšia než starší model používaný dovtedy pri predchádzajúcich letoch Columbie. Potom pohyblivé vypúšťacie zariadenie MLP zostavu previezlo na štartovaciu rampu 39-A.

Hlavným nákladom, ktorý Challenger vynášal pri tejto misii na obežnú dráhu, bola geostacionárna družica TDRS-1 (Tracking and Data Relay Satellite) alebo TDRS-A. Táto družica mala slúžiť na komunikáciu s nízkoletiacimi družicami (čiže aj raketoplánmi) a na medzikontinentálnu komunikáciu. Vyrobilo sa 10 družíc TDRS, TDRS-1 je prvá, ktorá bola vynesená na orbitu. Družica má nepravidelný tvar s výškou 6 metrov a priemerom 3 metre. Elektrickú energiu jej zabezpečujú solárne panely s rozpätím 17,4 metra a príkonom 2 kW. Jej hmotnosť je 2268 kg. Na geostacionárnu dráhu sa mala dostať za pomoci raketového stupňa IUS, na korekcie dráhy jej slúži 24 hydrazínových motorčekov s ťahom 4,45 N.

Posádku tvorili veliteľ Paul J. Weitz – jediný člen posádky s kozmickou letovou skúsenosťou (na Skylabe), ďalej pilot Karol J. Bobko a letoví špecialisti Donald H. Peterson a Franklin Story Musgrave. Ako napovedá meno pilota Bobka, ktorého prezývali „Bo“, nemal americké, ale poľské korene.

18. decembra prebehla skúška zážihu motorov SSME. Počas skúšky kontrolné prístroje v motorovom priestore ukázali zvýšenú koncentráciu plynného vodíka, trikrát prevyšujúcu povolenú hranicu. 25. januára bol skúšobný zážih zopakovaný a nejaký čas po ňom sa technikom konečne podarilo odhaliť trhlinu, ktorou vodík uniká. 2 cm dlhá vlasová trhlina sa nachádzala v zbernom potrubí vodíka chladiaceho spaľovaciu komoru motoru č.1 s výrobným číslom 2011. Poškodený motor mal byť nahradený záložným motorom s výrobným číslom 2016, ale u toho sa objavila netesnosť v tepelnom výmenníku. Preto bol motor 2011 nahradený motorom 2017 určeným pôvodne pre Columbiu. Objavili sa však netesnosti na rúrkach privádzajúcich plynný vodík do zážihovej komory aj na ostatných dvoch motoroch, preto boli vymontované aj tieto a poškodené rúrky boli vymenené za nové. Ďalšie previerky tesnosti už prebehli bez porúch.

Pokračovanie nabudúce