Impaktné krátery sú najrozšírenejšie geologické útvary v Slnečnej sústave. Povrch Mesiaca pokrýva približne 1 600 pomenovaných kráterov. Na Zemi, kde vietor a voda neustále erodujú povrch, bolo v dodnes nájdených 176 impaktných kráterov.

Planéta Mars, na ktorej povrchu sa nachádzajú rôzne typy terénu od pradávnych až po novodobé, je niekde medzi Mesiacom a Zemou. Počas uplynulých rokov odhalili kozmické sondy na povrchu červenej planéty niekoľko veľmi jemných detailných štruktúr. V súčasnosti kamera HiRISE (High Resolution Imaging Science Experiment) na americkej sonde MRO (Mars Reconnaissance Orbiter) rozlišuje povrchové útvary o priemere len 30 cm.

Vedci využívajúci kameru HiRISE sú nadšení objavením niekoľkých malých, čerstvo vytvorených kráterov na snímkach z roku 2008. Nájdené boli na piatich miestach v rozmedzí 43° až 56° severnej šírky. Vzniknuté krátery majú typické priemery 3 až 6 m a ich hĺbka dosahuje 1/3 až 2/3 m. Jedna skupina kráterov musela vzniknúť niekedy medzi júnom a augustom a o niečo väčší kráter sa pravdepodobne objavil medzi januárom a septembrom 2008.

Vedci boli ohromení, keď zbadali biely materiál vnútri a okolo kráteru. Môže to byť vodný ľad? Iná skupina vedcov pracujúca s aparatúrou CRISM (Compact Reconnaissance Imaging Spectrometer for Mars) na rovnakej sonde onedlho potvrdili (v jednom prípade bolo získané spektrum) že sa jednalo o vodný ľad. Teleso približne veľkosti ľudskej pästi narazilo do vrstvy ľadu ukrytej pod nahromadeným prachom v hĺbke asi 30 cm pod povrchom.

Zmiznutie ľadu

V priebehu nasledujúceho mesiaca tento vyvrhnutý ľad postupne prestal byť viditeľný. V planetárnych šírkach výskytu týchto kráterov nie je vodný ľad stabilný a vyvrhnutý ľad s najväčšou pravdepodobnosťou postupne vysublimoval alebo sa vyparil do atmosféry. Po sebe zanechal len vrstvu prachu, ktorý bol súčasťou vyvrhnutého materiálu.

Postupné zmiznutie ľadu môže byť tiež spôsobené čiastočným prekrytím prachom, usadzujúcim sa z atmosféry. Obe možnosti, ktoré popísal vedecký pracovník Shane Byrne (University of Arizona), zaoberajúci sa spracovaním snímok z kamery HiRISE predpokladajú, že vrstva ľadu môže byť hrubá najmenej niekoľko cm a nemôže byť ukrytá hlbšie ako 0,3 až 0,6 m pod povrchom.

Shane Byrne zdôraznil, že predchádzajúce prieskumy, najmä tie, ktoré boli uskutočnené pomocou neutrónového spektrometra na palube sondy Mars Odyssey ukazujú, že rozsiahle zásoby ľadu sú uložené ako v polárnych oblastiach, tak aj v stredných šírkach planéty.

Slovo na záver

Vedci si následne uvedomili, ako blízko povrchu sú zásoby ľadu uložené a ako ľahko by sa dali dosiahnuť. Keď posledná sonda NASA s názvom Phoenix pristála koncom mája minulého roku v oblasti blízko severného pólu, spaliny jej pristávacích motorov odfúkli vrstvu prachu o hrúbke niekoľko cm a odhalili vrstvu takmer čistého ľadu.

Iróniou všetkého je, že sonda Viking 2 pristála na Marse v septembri 1976 v oblasti, kde vrstva vodného ľadu leží takmer určite len plytko pod povrchom. „S najväčšou pravdepodobnosťou sa tu ľad nachádza len niekoľko desiatok cm pod povrchom,“ vraví Alfred McEwen, vedúci člen tímu kamery HiRISE na sonde MRO. Viking 2 bol schopný odobrať lopatkou vzorky horniny z väčšej hĺbky. A McEwen dodává: „Vzorky ľadu sme mohli mať už pred 30 rokmi.“



(zdroj:www.astro.cz)