Jupiterov mesiac Europa stráca paru

  • Marcel Škreka | 9 Január 2014
    Slnečná sústava
Ilustrácia ukazuje polohu oblaku vodnej pary nad južným pólom Europy. Pozorovania boli uskutočnené v decembri 2012. HST neodfotografoval výtrysky priamo, ale spektroskopicky zaznamenal žiarenie kyslíka a vodíka v polárnej žiare generovanej magnetickým poľom Jupitera. Zdrojom obrázka Europy je globálna mapa mesiaca zhotovená sondami Voyager a Galileo. Kredit: NASA, ESA a L. Roth (Southwest Research Institute and University of Cologne, Germany)
Ďalekohľad HST pozoroval vodnú paru nad oblasťou južného pólu Jupiterovho mesiaca Europa. Poskytol tak prvý dôkaz o úniku vody z povrchu tohto mesiaca.

Predchádzajúce objavy už predtým poukazovali na existenciu vodného oceánu nachádzajúceho sa pod hrubou ľadovou kôrou Europy. Vedci si zatiaľ nie sú úplne istý, či sa zdroj vodnej pary nachádza na povrchu, no podľa nich je to najprijateľnejšie vysvetlenie.

Ak bude objav potvrdený aj ďalšími pozorovaniami, bude Europa druhý známy mesiac v slnečnej sústave, z ktorého povrchu uniká vodná para.

Ak vodná para súvisí s podpovrchovým oceánom, o ktorého existencii sú vedci presvedčení, znamená to, že budúci výskum umožní priamo skúmať chemické zloženie potenciálne obývateľného prostredia bez toho, aby sa muselo vŕtať cez hrubú vrstvu ľadu.

V roku 2005 zaznamenala sonda Cassini výtrysky vodnej pary z povrchu Saturnovho mesiaca Enceladus. Hoci boli vo výtryskoch následne nájdené aj čiastočky vodného ľadu a prachu, na Europe bola zatiaľ zistená len vodná para.

Spektroskopické pozorovania, pri ktorých ďalekohľad HST pracoval na hranici svojich možností, potvrdili objav v decembri 2012. Pozorovania polárnej žiary pomohli vedcom rozlíšiť medzi útvarmi vytvorenými časticami magnetického poľa Jupitera a miestnym zvýšením koncentrácie plynov. Takisto pomohli vylúčiť omnoho menej pravdepodobné vysvetlenie náhodného nárazu meteoroidu. Spektrograf zaznamenal v okolí južného pólu mesiaca slabé UV žiarenie polárnej žiary generovanej mohutným magnetickým poľom Jupitera. Žiarenie vysielajú atómy kyslíka a vodíka vznikajúce pri zrážkach molekúl vody s elektrónmi pohybujúcimi sa pozdĺž magnetických siločiar.

Povrch Europy je pokrytý ryhami zvanými lineae (latinsky čiary), cez ktoré by mohla vodná para unikať. Sonda Cassini pozorovala podobné pukliny na Encelade.

Vedecký tím zistil, že mohutnosť výtryskov na Europe a Encelade závisí od vzdialenosti mesiacov od planéty. Výtrysky boli aktívne, len keď bola Europa od Jupitera najďalej. Jedným z vysvetlení je, že ryhy sa striedavo rozširujú a zužujú dôsledkom slapového pôsobenia planéty. Na najvzdialenejšom mieste sú ryhy najviac roztvorené, kým v najbližšom môžu byť úplne uzavreté. Zjavná premenlivosť výtryskov podporuje základný predpoklad, že slapové deformácie Europy by mali byť výraznejšie pri existencii podpovrchového oceánu.

Výtrysky na Europe a Encelade majú nápadne podobné zastúpenie vodnej pary. Pretože Europa má asi 12 krát väčšiu gravitáciu ako Enceladus, vodná para, ktorej teplota sa pohybuje okolo 233 K (-40°C), neuniká do medziplanetárneho priestoru, ako je tomu na Encelade, ale po dosiahnutí výšky približne 200 km padá späť na povrch. Vedci preto predpokladajú, že v okolí južného pólu by mal byť povrch mesiaca pokrytý jasnejšími oblasťami.

Ak sa objav potvrdí, otvorí sa nové okno k výskumu potenciálne obývateľných oblastí v slnečnej sústave.