Denná teplota na povrchu Merkúru dosahuje 700 K (+ 430 °C) a jeho gravitácia je len 38% z našej pozemskej. Za takýchto podmienok je udržanie stálej atmosféry nemožné. Plynná pokrývka planéty je preto extrémne tenká a dokážu ju zaznamenať len citlivé prístroje. Ak by nebola permanentne dopĺňaná časticami slnečného vetra, už dávno by sa úplne rozplynula v medziplanetárnom priestore.

Častice narážajúce do planéty rýchlosťami 400 až 600 km/s spôsobujú vyrážanie atómov z jej povrchu. Pohybujúc sa po dlhých balistických krivkách, doplňujú riedku atmosféru.

Je tu ale jeden problém: v ceste im stojí globálne magnetické pole planéty. Nabité častice slnečného vetra cítia magnetické pole, ktoré ich odkláňa, no nachádzajú sa v ňom miesta, cez ktoré častice prenikajú. Sonda MESSENGER pri oblete Merkúru zistila, že toto pole je mimoriadne deravé.



Sonda objavila magnetické tornáda - 700 km široké poskrúcané uzlíky mag. poľa - spájajúce mag. pole planéty s medziplanetárnym priestorom. Tornáda vznikajú, keď sa mag. pole nesené slnečným vetrom spája s mag. poľom Merkúru. Tieto víry vytvárajú okná do mag. štítu planéty, cez ktoré slnečný vietor preniká a priamo naráža na jej povrch.

V porovnaní s Merkúrom majú Venuša, Zem aj Mars hrubé atmosféry, takže slnečný vietor nikdy nedosiahne až na povrch aj v tom prípade, ak planéta nemá mag. pole.

Venuša má mohutnú atmosféru dopĺňanú pravdepodobne sopečnou činnosťou a straty plynu slnečným vetrom sú preto zanedbateľné. Inak je to pri Marse, kde sopečná aktivita už dávno ustala. Preto v priebehu niekoľkých miliárd rokov mohol slnečný vietor odviať podstatnú časť jeho atmosféry. Aj nedávne výskumy potvrdzujú, že Mars mohol mať v minulosti hustejšiu atmosféru. V r. 2013 sa plánuje vypustenie sondy MAVEN, ktorá bude skúmať do akej miery ovplyvňuje slnečný vietor atmosféru Marsu.

Proces spájania medziplanetárnych a planetárnych magnetických polí, zvaný magnetická rekonexia, je známy aj na Zemi, no je 10 krát slabší ako na Merkúre.



(zdroj:www.nasa.gov)