Odkedy v roku 2011 skončil program Space Shuttle, NASA nemá nový nosič ani kozmickú loď pre misie s ľudskou posádkou. Pre svojich astronautov najprv kupovala miesta v ruských Sojuzoch, neskôr u americkej súkromnej firmy SpaceX a jej kozmickej lode Crew Dragon. Nová raketa SLS (Space Launch System), ktorá má vrátiť Američanov na Mesiac, je však už vyvinutá a dokonca mala štartovať už tento rok (čo sa ale nestihne). No hoci ide o klasickú raketu na jedno použitie, nielenže odštartuje z miesta, kde stála pred desaťročím rampa pre raketoplány (39B), ale jej prvé exempláre budú niesť niekoľko ich komponentov.

Ide jednak o vodíkovo-kyslíkové motory SSME, z ktorých každý má vydržať 55 zážihov. Počas 135 letov raketoplánov slúžili spoľahlivo, nikdy sa na nich nevyskytla vážnejšia porucha. Boli to hlavné, štartovacie motory raketoplánu, v ktorých sa spaľovalo palivo z externej nádrže ET. Spaľovanie prebiehalo v motoroch uložených priamo v kozmickej lodi – raketopláne, čo podčiarkuje aj jeho názov (kombinácia rakety a lietadla). Vďaka motorom SSME bol raketoplán prvou kozmickou loďou, ktorá sa nenechala raketou len pasívne niesť, ale sa na štarte podieľala. Vďaka tomu zachraňovala pre ďalšie použitia najkomplikovanejší komponent svojej nosnej rakety. SSME majú obrovský výkon a ťah 232 ton na jeden motor.

Po ukončení programu raketoplánov ich vymontovali z orbiterov a uskladnili. Družicové stupne raketoplánov, ktoré sú vystavené v múzeách, tak nesú iba ich makety. SSME našli nové využitie v raketách SLS, kde sú označené ako RS-25 (skratka SSME totiž vypovedala o ich použití v raketoplánoch, keďže značila Space Shuttle Main Engines). Keďže raketa SLS však potrebuje ešte väčší výkon, pri každom štarte budú slúžiť nielen tri, ale hneď štyri RS-25. Po minutí sa exemplárov z raketoplánov budú nahradené vylepšenými verziami RS-25E.

Využitie našli aj viacnásobne použiteľné motory programu SRB. Tieto motory na pevné palivo sa vo dvojiciach pripevňovali k nádrži ET a slúžili na prvý, približne dvojminútový impulz po štarte. Potom pristávali na padákoch v oceáne, odkiaľ boli vytiahnuté loďami a pripravené na ďalšie použitie. Pri rakete SLS budú opäť vo dvojiciach pomáhať odpútať sa stroju od rampy, no opakovane sa už používať nebudú. Pôvodne kvôli zvýšeniu nosnosti z nich totiž boli odstránené padáky. Motory SRB tak po každom lete skončia na dne Atlantiku. Keď sa zásoby starých SRB minú, začnú rakety SLS používať nové vylepšené sady motorov vyvinuté špeciálne pre ne. O začiatku ich používania sa počíta najneskôr od deviateho letu a zvýšia nosnosť celej rakety.

Raketa SLS má výšku 98 metrov. Jej centrálny stupeň je vysoký necelých 65 metrov a má priemer 8,4 metra. Naň sa pri prvých dvoch letoch bude napájať horný stupeň iCPS, ktorý už lieta na raketách Delta. Na svojom vrchole bude v spojení cez adaptér OSA niesť kozmickú loď Orion a nad ňou záchrannú vežičku. Veľkosťou aj základným usporiadaním štartovacia zostava pripomína komplexy s raketou Saturn V, ktorá pred polstoročím vynášala prvých ľudí na Mesiac.

Prvá misia tejto novej rakety nesie označenie Artemis I a prípravy na jej štart už intenzívne prebiehajú. Cieľom tejto misie je vyniesť na obežnú dráhu okolo Mesiaca kozmickú loď Orion bez posádky. Tá má overiť techniku, nazbierať užitočné informácie pre lety s astronautmi, a niekoľko týždňov po štarte pristáť do Pacifiku. V samotnom adaptéri bude niesť ešte 13 malých družíc – CubeSatov. Tie sa budú cestou k Mesiacu postupne uvoľňovať na samostatné misie, ktorých cieľom je jednak veda a jednak demonštrácia technológií.

Už nasledujúca misia, Artemis II, s ktorej štartom sa počíta nie skôr ako na jeseň roku 2023, má v kozmickej lodi Orion dostať na obežnú dráhu okolo Mesiaca až štvorčlennú posádku (misie programu Apollo boli len trojčlenné). Budú ju tvoriť traja Američania a jeden Kanaďan.