20. júla 1969, pred štyridsiatimi piatimi rokmi pristála posádka Apolla 11 na Mesiaci. Stáročia neutíchajúci sen pozemšťanov o návšteve sveta za hranicami toho nášho sa stal realitou. Pripomeňme si v týchto dňoch túto veľkú chvíľu v dejinách ľudstva. Zvlášť preto, že cestovatelia na Mesiac do dnešných dní, i takmer pol storočia po svojich výpravách nenašli nasledovníkov...
Aj keď možno pre niektorých ostanú z dnešného pohľadu na prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov skoro neuveriteľné výpravy na Mesiac skôr spomienkou na vesmírne preteky medzi svetovými mocnosťami - Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom, je to len tá menej dôležitá stránka týchto prevratných udalostí. Tou hlavnou bolo prekonanie odvekej bariéry v ľudskej mysli spojenej s existenciou na planéte Zem. Po tom, ako sme ju celú precestovali, preplávali a spoznali, ostala pre nás objaviteľská túžba pálivou pripomienkou vlastnej obmedzenosti a ničotnosti v porovnaní s obrovským vesmírom, ktorý sa pred nami začal s úsvitom modernej vedy a techniky otvárať. Kam ďalej ísť? A hlavne ako?
Prostredie medziplanetárneho priestoru a jeho nedosiahnuteľnosť predstavovali pre nás obrovskú prekážku. Od polovice 20. storočia sme do vesmírneho priestoru vysielali družice, ktoré priniesli správy o nehostinných podmienkach, ktoré "tam hore" panujú. Ako sa postupne kozmické cesty spočiatku jednoduchých vedeckých prístrojov na obežnú dráhu okolo Zeme stali samozrejmosťou a my sme sa o vesmírnom priestore a pohybe v ňom dozvedeli viac, ona bariéra sa zmenila na výzvu - tou ďalšou métou, ktorú sa ľudský duch pokúsi dosiahnuť, bude cesta do vesmíru... a možno aj ďalej, na Mesiac.
Po skončení druhej svetovej vojny sa vesmírnou "horúčkou" nakazili rovnako Sovietsky zväz i USA. Začali sa preteky o prestíž a zároveň nadšená vesmírna objaviteľská odysea, ktorú umožnili nové skúsenosti a poznatky v oblasti raketových motorov vyvýjaných a používaných práve v posledných rokoch vojny. Od historického letu prvého človeka, Jurija Gagarina do vesmíru v apríli 1961 sa tempo ešte zvýšilo a hlavne v Spojených štátoch smerovalo k zásadným rozhodnutiam na najvyššej úrovni, ktoré nakoniec viedli k triumfálnym návštevám Mesiaca.
Prejav Johna F. Kennedyho v septembri 1962, v ktorom predstavil víziu pristátia na Mesiaci "do konca desaťročia" znamenal začiatok veľkej éry kozmonautiky v rozmere, ktorý sa dodnes nepodarilo prekonať. Zodpovedným za napredovanie v tejto oblasti sa stal Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) zriadený v roku 1958.
Po letoch kozmických lodí v rámci projektov Mercury (Alan B. Shepard, prvý američan vo vesmíre, suborbitálny let) a Gemini (orbitálne lety s dvojčlennou posádkou) sa s vervou pustili do najväčšieho vedecko-technického dobrodružstva v dejinách. Projekt cesty trojčlennej posádky k Mesiacu dostal pomenovanie Apollo podľa mýtického boha svetla, jasu a života. Bol tiež dvojičkou Artemis, uctievanej ako bohyňa Mesiaca.
Pre vynesenie ťažšej lode mieriacej k Mesiacu bolo potrebné vyvinúť mohutnejšiu nosnú raketu. Stal sa ňou Saturn 5, najvýkonnejšia nosná raketa, ktorá bola kedy skonštruovaná. Bola vysoká ako 35 poschodová budova a naplnená palivom vážila 3000 ton. Len za prvých 10 sekúnd letu (kým sa vzniesla do svojej vlastnej výšky) spotrebovala 136 ton paliva...
Podujatie tak náročné ako dopravenie ľudskej posádky k Mesiacu, pristátie a práca na jeho povrchu spolu s bezpečným návratom domov predstavovalo súhrn doteraz nikým neodskúšaných manévrov za využitia techniky na hraniciach vtedajšieho poznania, testovanej zatiaľ len v laboratórnych podmienkach na Zemi. Jednalo sa o podujatie riskantné, avšak podľa analýz odborníkov v NASA zvládnuteľné. Rozdelené bolo do niekoľkých fáz - letov, ktoré mali za úlohu formou postupných krokov odskúšať všetky potrebné úkony, činnosti a techniku potrebnú k úspešnému naplneniu tohto predsavzatia.
Medzi tieto úkony patrili výstup do otvoreného kozmického priestoru a teda odskúšanie skafandra zároveň pre pobyt na Mesiaci, či spájanie a rozpájanie častí lode (veliteľského a lunárneho modulu - v tom prvom mal ostať jeden člen posádky krúžiaci na obežnej dráhe okolo Mesiaca, kým dvojica v lunárnom module zostúpi na mesačný povrch a potom sa vráti späť).
Historicky prvým letom k Mesiacu s ľuďmi na palube bolo Apollo 8 v decembri 1968. Posádka Frank Borman, James Lovell a William Anders zotrvala na jeho obežnej dráhe 20 hodín, pričom ho 10 krát obletela. Fantastické zábery mesačného povrchu s nepatrnou zemeguľou nad jeho horizontom dorazili na Zem počas Štedrého večera a vyrazili dych miliónom divákov na celom svete. Bol to prvý televízny prenos z Mesiaca a do tých čias najsledovanejší televízny prenos v histórii.
Východ Zeme nad povrch Mesiaca pozorovaný z paluby Apolla 8. Zdroj: NASA
Apollo 8 letelo k Mesiacu bez pristávacieho modulu. Ten bolo nutné ešte odskúšať na obežnej dráhe okolo Zeme, čo sa stalo úlohou Apolla 9. Bezprostrednou skúškou pristátia na Mesiaci bola cesta Apolla 10. Tá už prebiehala podľa plnohodnotného scenára. Keď sa loď po 3 dňoch cesty rýchlosťou postupne dosahujúcou 39 897 km/h usadila na mesačnej obežnej dráhe, astronauti Eugene Cernan a Thomas Stafford sa presunuli do lunárneho modulu. Po odpojení sa od modulu veliteľského začali klesať k mesačnému povrchu do výšky 15 kilometrov. Dostali príležitosť uzrieť pre ľudské oko doposiaľ nevídané, detailné štruktúry mesačného povrchu. Tesne pred zahájením stúpania k veliteľskému modulu došlo ku krátkej, ale dramatickej situácii, keď astronauti omylom zadali počítaču duplicitné údaje, na základe ktorých sa chvíľu lunárny modul niekoľko sekúnd nekotrolovateľne otáčal okolo osi. Našťastie sa Staffordovi podarilo duchaprítomne loď ustáliť a nasmerovať správnym smerom. Len niekoľko otočiek naviac a modul by začal znovu klesať k mesačnému povrchu... Tento let však nakoniec splnil všetky úlohy a jeho úspešné ukončenie znamenalo zelenú pre "ostré" pristátie na Mesiaci.
Veľký deň nastal 16. júla 1969, kedy sa z rampy Kennedyho vesmírneho centra na Floride k oblohe vzniesla kozmická loď Saturn 5 s trojicou astronautov – veliteľom Neilom Armstrongom, pilotom lunárneho modulu Edwinom „Buzzom“ Aldrinom a pilotom veliteľského modulu Michaelom Collinsom na palube. O štyri dni neskôr už celý svet s napätím sledoval v priamom prenose jednu z najvzrušujúcejších udalostí histórie...
-- Pokračovanie v druhej časti --
Zdroj: NASA, DAVIS C., CERNAN E., Poslední muž na Měsíci, ACADEMIA, 2003
Zdroj: NASA
